Keby niečo, do štvrtej sme v knižnici. Keby dve niečá, keď nechodia čitatelia, idem fajčiť pred budovu… Keby tri, asi by ma doma porazilo z jedla a telky. Po sviatkoch je najkrajšia tá všednosť. A potom čosi, čo ste cez ne vôbec nerobili. Trebárs hudba.
Hudba je najkrajšia vec na svete. Sedím v kresle, sama som a cítim sa ako na koncerte. Velice dobre. Alebo bazén. Aspoň kilometer, začiatky sú ťažké. Prevelice. Aj niektoré zadky. Minulý rok som medzi sviatkami sedela v práci od rána do večera. Bola mi tam zima a smutno. Pila som vodu z točky, jedla „onkovývary“, alias vreckové polievky, a mandarínky. Dnes som vylúštila aj jednu krížovku a pekelne „pokafrala“ sudoku najľahšieho kalibru. Kam tá devina mala ísť, keď to nevyšlo?
Siedmy autobus mi ušiel, tri ďalšie nešli, lebo sú prázdniny, čakám s rodákmi na pol ôsmy. Všetci frflú alebo telefonujú. Prišiel tulák z námestia a pýtal si štyridsaťpäť centov. Nemala som. Ale tá suma ma celkom zaujala.
Na Troch kráľov upracem a vyložím náš stromček ako každý rok vtákom. Jedlé ozdoby mám pripravené. A potom veľké pranie. A pomóooooc, decko sa učí a reve. Hudba, ciga, pes, na všetko nové sa teším, lebo ja sa nebojím, naopak. Na raňajky skočím do domu Pánovho. A tie vrabce z toho stromčeka, štrnk-brnk…
Zatiaľ je všetko akoby na nečisto, pomaly. Na cestách je málo áut, autobusy nechodia a tie, čo chodia, sú poloprázdne, decká majú prázdniny.
Na budúci týždeň to všetko vypukne. Stisk a tlačenice, zápchy, povinnosti, večerné naťahovačky nad úlohami, ranné vstávanie takmer za tmy, beh do školy, stratené kľúče, mobily, myšlienky, cesty zarastú povinnosťami, chorobami. Nešťastie bude chodiť po horách aj po ľuďoch…
Napriek tomu, ako sme radi, keď to všetko máme: termíny u lekára, porady, povinnosti, neposlušné deti, víkendy, kedy nič nestihneme, ponocovania, skoré vstávania, plné autobusy, stretnutia úchytkom na ulici, plné obchody, občas zľavy, dáke dobroty na stoloch alebo keď sa niečo podarí.
Naše životy zošraubované z musím a občas chcem. Pritom keď chcem má v zátvorke nemôžem. Naše životy poskladané z nechce sa mi, ale aj z radosti, z behu do práce, keď ideme na to, z drobných radostí, ktorých sú plné naše domy, až sa človeku žiada vinšovať, aby všetko bolo a bolelo tak ako doteraz.
Na Troch kráľov sa vraj robievali makové slíže. Čím dlhšie slíže, klziská a sánkovačky, tým dlhšie urodili sa vraj ľany a konope! Dojedzme koláče, nech si môžeme napiecť fašiangových šišiek. Nech nás Pán Boh živí, zakád budú slivy, a ked budú čerešne, trebárs nech nás čert vezme!
Vtákom naše stromčeky, nám trochu radosti, trebárs aj dobrú hudbu, aj dobrú hubu a hlavne robotu.