Jej podhodnotením podľa neho získava Nemecko konkurenčnú výhodu voči iným krajinám EÚ, aj USA. Kancelárka Angela Merkelová to odmietla, podporil to i šéf euroskupiny (a holandský minister financií) Jeroen Dijsselbloem: Berlín predsa vždy podporoval nezávislosť Európskej centrálnej banky. Napriek tomu má Trumpov poradca čiastočnú pravdu.
Nemecko sa stalo exportnou veľmocou aj vďaka zavedeniu spoločnej meny. Relatívna hodnota eura je dlhodobo nižšia, než by bola pravdepodobne hodnota nemeckej marky. Berlín mohol ľahšie vyvážať na globálne trhy a nemusel sa obávať devalvácie mien jeho potenciálnych konkurentov v eurozóne. Výsledkom je, že Nemecko má vysoký obchodný prebytok s krajinami eurozóny aj globálne.
To by samo osebe nemusel byť problém. Aj v USA existujú štáty s vysokou hospodárskou výkonnosťou, ďalšie sú skôr ekonomickou perifériou. No Spojené štáty majú na rozdiel od eurozóny federálny rozpočet, ktorý dokáže zabezpečiť prerozdeľovanie medzi „bohatšími“ a „chudobnejšími“ regiónmi, majú omnoho vyššiu mobilitu pracovnej sily a v podstate jednotný finančný trh.
Európskej menovej únii to chýba. Za nižšiu mobilitu pracovnej sily môžu (aj) kultúrne a historické faktory. No o zvyšné dva nedostatky sa výraznou mierou pričinil Berlín. Dlhodobo presadzuje mantru zákazu rozpočtových transferov v menovej únii v akejkoľvek podobe. A hoci v lete 2012 pod tlakom súhlasil s vytvorením bankovej únie, ktorá mala pomôcť stabilizovať finančné trhy periférnych krajín, odvtedy robí všetko pre jej oslabenie.
Okrem toho nemecká vláda odmieta robiť čokoľvek s vysokým obchodným prebytkom. Vlani v novembri vyzvala komisia krajiny eurozóny, aby prijali fiškálny stimul v celkovej výške 0,5 percenta HDP eurozóny. Keďže rozpočtová situácia vo viacerých štátoch je napätá, „zatiahnuť“ to mali najmä tí, ktorým to stav verejných financií dovoľoval. Inak povedané, bolo to výzvou pre Nemecko (a pár ďalších krajín) aby posilnilo domácu spotrebu verejnými výdavkami či znížením daní. Odpoveď bola, ako inak, negatívna.
Teraz sa snaží o presadenie vlastných záujmov na ďalšom fronte. ECB mala pomáhať udržať relatívny pokoj v eurozóne nákupom dlhopisov. Program v hodnote 2,3 bilióna eur, ktorý má stimulovať európsku ekonomiku, je dlhodobo terčom kritiky nemeckých politikov i bankárov. ECB sa bránila nízkou infláciou. Tá v posledných mesiacoch rastie, no najmä vinou zdražovania energií. Časť nemeckých politikov straší znehodnocovaním úspor a žiada predčasné ukončenie programu. Nemecku by to vari vyhovovalo, periférnym krajinám už menej. S blížiacimi sa nemeckými voľbami bude tlak rásť.
Hovoriť o menovej manipulácii je asi prisilné. Nemecko však profituje z nedokonalostí a problémov eurozóny a aktívne bráni ich náprave. Nemožno to zvaliť len na „tlak volieb“. Časť politikov v Berlíne už dala párkrát najavo, že by neváhala s očistením eurozóny od „nekonkurencieschopnej záťaže“.