Návraty k slušnosti

Všetci spoluobčania boli pobúrení prípadom, keď na základe zistenia amerických vedcov došlo k odhaleniu „vraždy“ medzi šimpanzmi. Mladšie samce vraj „zavraždili“ alfa samca, lebo sa pokúšal vládnuť a popritom napodiv získať aj samičku.

05.02.2017 15:00
debata (3)

Tieto postrehy postmodernej žurnalistiky sú nesmierne zaujímavé, lebo pri opise prírody používajú terminológiu vhodnú a uplatniteľnú iba v ľudskom spoločenstve. V európskych tradíciách nie je možné pripisovať hriechy ani zvieratám, ba ani bohom.

Uplatňovať na nich „bežné“ spoločenské kritériá nie je jednoducho vôbec možné už len preto, lebo prinajmenšom im chýba právne vedomie, či skôr vôbec vedomie ako také. Jednoducho, v rámci tradícií povedané, zvieratá nemajú vedomie, bohom neprináleží smrteľnosť.

Prikladať na nich etické konštanty nie je možné, lebo tie vyplývajú zo spoločenského prostredia. To je principiálna poloha, pri ktorej sa dané kritériá menia. Stručne to vyjadril nemecký filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel: „Aj človek je zviera, ale človek o tom vie, a to vytvára obrovský rozdiel!“

Z nemorálnosti či vraždy obviňovať žraloka preto, že zožerie a roztrhá malú rybičku, viniť orla, že si z poľa uchmatne malého a celkom milého zajačika, by bolo iba zvádzajúcou metaforou. To neznamená, že by človek nebol schopný doslova strašných činov. Ale ani to nás nesmie privádzať k presvedčeniu, že dianie v prírode budeme opisovať ako nejakú dedinskú zábavu s tragickým koncom.

Zodpovednosť nikdy nemôže byť animálna, vždy iba ľudská. Veď, ako ešte pred Hegelom smutne skonštatoval iný nemecký klasický filozof Friedrich Wilhelm Joseph Schelling: „Človek, žiaľ, už nikdy nemôže klesnúť na úroveň zvieraťa. Vždy iba pod ňu!“

Paradoxne, vyše sto rokov pred nástupom fašizmu či nacizmu, ktorým podobné prírodné výjavy a ich symbolický prepis do sociálneho prostredia boli vždy nadmieru blízke. Hybnou silou ľudského spoločenstva je slušnosť.

Je to iba môj, azda i celkom obmedzený názor, ku ktorému som sa dopracoval na základe vlastných skúseností a pobytu vo svete. Ten, kto je slušný, má viac dverí otvorených, ako ten, kto nie je. Doma môže celkom dobre prežiť i s istou mierou arogancie, vo svete však už nie.

Ale kde je tá chvíľa, pri ktorej sa vlastný svet stáva cudzím? Fakticky od detstva mám rád knihu anglického spisovateľa Jeroma Klapku Jeroma Traja muži v člne (o psovi nehovoriac). Získal si ma najmä tým, že v určitých pasážach románu skúsil putovať po svojej domovine na základe konverzačnej príručky. Minulý týždeň som to overoval u nás.

Spýtal som sa mäsiara, či vyložené bravčové panenky sú skutočne na predaj. Odpovedal pomerne zdržanlivo, že sú tam skôr myslené ako taká lepšia dekorácia. Prezradil som mu, že za určitých okolností by som ich kúpil. To ho úplne udivilo a živo sa zaujímal o to, aké okolnosti by to mohli byť. „Teda, ak by ste mi ich predali!“ Napodiv stačili.

Ospravedlnil som sa mu, ak som spočiatku možno trochu nevhodne žartoval. Usmial a pozrel na mňa: „Aspoň niekto!“

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #extrémizmus