Pozerala som sa na najdlhší rebrík národného parku v rokline Veľký Sokol a zdal sa mi nekonečný. Pustila som sa hore a vyšla som. Pohľad zhora bol nádherný. Krútila sa mi hlava, ale nebála som sa. Pokračovali sme na Tomášovský výhľad.
Po Slovensku som chodievala od narodenia. Najskôr ma rodičia nosievali na chrbte a prebaľovali na kapote starej Octavie, spávali sme v stane a kládli sme si oheň v jaskyniach, keď pršalo, alebo sme sa čupili pod konármi stromov. V noci sme ležali na lúkach a mlčali sme do oblohy, hore sa jagali súhvezdia a občas padala kométa. S tatom sme verili na mimozemšťanov, my dvaja sme boli dôkazom. „Možno, že toto ani neexistuje, možno, že sa nám to iba sníva,“ filozofovala som pri praskajúcom ohni. „Možno,“ odpovedal tata. „Ktovie, komu sa snívame.“
Z hôr sme sa vrátili do nížin, splavovali sme dunajské ramená a vykladal ma do rázsoch odumretých stromov, bála som sa, že navždy odpláva, keď sa na pramici vzdialil, aby ma vyfotil. Po návrate som utekala točitými schodmi Michalskej veže: Pozerala som sa na Bratislavu, na mäkké chrbty malých Karpát posiate vinicami, na veže kostolov, na prastarý hrad, na rovinu Panónie, za ktorou sa dali šípiť vône Orientu a na Dunaj, v ktorom sa odrážalo slnko a v škreku čajok vzdialené, šumiace more pri Konstanci.
Bolo tam všetko: vôňa dreveníc aj oceánov, melódie zabudnutých aj budúcich ľudí, bolesť minulosti, melancholické volanie diaľok, ďalej, ďalej! – dávno vyhasnutý Vihorlat a na tvári pravekého mora zamatovo zelené Morské oko, morské koníky na Devínskej kobyle aj výkriky Aztékov pri Popocatépetli. „Zopakuj mi to: Po-po-ca-té-pe-tl.“ Celý svet bol blízko, mihotavé diaľky splývali s domovom. Vždy som sa doň chcela môcť vrátiť.
Prakticky od detstva počúvam, že narodiť sa na Slovensku je smola, žiť tu prekliatie a najlepšie urobí ten, kto odíde a už nikdy sa nevráti. Ako sa situácia zhoršuje, mnohí, ktorých trápi víťaziaca malosť a prehlbujúce sa barbarstvo, podliehajú skepse. Ako sa cítiť súčasťou krajiny či národa, keď väčšina ľudí sa prejavuje nesolidárne, hrubo a nacionalisticky výlučne?
Spinoza povedal: „Ktokoľvek sa rozhodne milovať Boha, nesmie očakávať, že ho za to Boh bude tiež mať rád.“ Skúsenosť je neprenosná a vnímanie sa nanútiť nedá. Ja však cítim, že som všetko to a všetci tí, ktorí tu boli a sú, bez ohľadu na okolnosti, ktoré ma roztrpčujú.
Domov je vo mne rovnako ako holuby z Bezručovej ulice, moja ruka v teplej dlani, ktorá ma viedla po múriku na slnkom zaliatom dunajskom nábreží, zamyslení starčekovia pri Kačacej fontáne s holými chlapcami na Šafárikovom námestí, fontána s tetou, takisto holou, ktorú som volala Marína, na tom istom námestí, Viola Valachová, zavraždená šestnásťročná partizánka z Tobruckej ulice… Je vo mne rovnako ako všetci, ktorí ma naučili mať ho rada aj vtedy, keď sa zdá, že z oblohy zmizli súhvezdia a pramica odplávala.