Dve hodiny ráno

Je pol desiatej ráno. Sadám si k počítaču, čaká ma „môj štvrtok“ pre Pravdu.

02.03.2017 17:00
debata

Tému už mám vymyslenú, napokon tak ako vždy. Cez týždeň sledujem, čo sa kde deje v mojich – väčšinou ľudskoprávnych – témach, premýšľam, ktorej sa budem venovať.

Obraciam si svoju tému v hlave, občas v noci vytiahnem diktafón a rozospatým hlasom si zaznamenám nápad, ktorý na druhý deň takmer vždy zavrhnem, ale v stredu, v môj „písací“ deň, mám článok v hlave vyskladaný. Občas ma myšlienky zavedú inam, ako som pôvodne zamýšľala, ale zvykne sa to týkať iba pointy.

Tentoraz mením celý tematický zámer. Inšpiráciou sú mi moje rána. Napokon, písať o nástrahách všadeprítomnej rastúcej nenávisti je už – konečne! – trendom, ktorý sa pokojne zaobíde aj bezo mňa.

Väčšinu môjho života po roku 1989 pracujem sčasti doma. Neverili by ste, ale stalo sa tak kvôli môjmu psovi. Bárka odmietala byť doma sama, plakala, hnevlivo štekala, volala ma domov. A keďže mi susedia začali do schránky hádzať odkazy, že na mňa „pošlú“ Slobodu zvierat, začala som Bárku brávať so sebou do práce tam, kde sa dalo. Až sa to časom preklopilo do režimu práce z domu. A tu kdesi sa začali formovať moje rána do podoby, v akej ich žijem dnes. Píšem o nich preto, lebo by som ich odporúčala celému svetu ako možný návod na zlepšenie, Slovensku zvlášť. V letnom či zimnom čase vstávam každý deň okolo pol ôsmej. Od okna, v ktorom má od svitania skvelý vtáčí a psí program môj trojnohý kocúr Frido, sa mihne jeho tieň. Vie, že je čas na ranné „šmajchlovanie“. Kto to zažil, vie, ako krásne vás naladí chvíľka s vaším milovaným členom rodiny, nech je to ktorýkoľvek.

Do ticha rozvoniava káva, kocúr si pradie, čaká ma ranná dávka spravodajských informácií, zopár minút s priateľmi na Facebooku, polhodinka pri knihe (áno, ráno), piati Tibeťania či iné cvičenie, ktoré rozprúdi krv, nenáhlivá sprcha, pokojné raňajky, z ktorých občas odsúvam kocúrovu pátravú labku. A príjemné dve hodinky sú za nami.

Neverili by ste, alebo azda aj verili, ako tieto pokojné ranné hodiny dokážu zmeniť život. Nemáte počas dňa taký silný pocit stresu, hoci inak žijete rovnako rýchlo ako ostatní. Už vás však počujem, ako so stúpajúcou nervozitou hovoríte, že si to v rannom chvate jednoducho nemôžete dovoliť.

A práve v tom je. Naozaj nemôžete. Pritom Slovensko na východ od Bratislavy zápasí s nezamestnanosťou, všade sa stretávame so silnejúcou nevraživosťou – a nemusí to byť „iba“ nenávistný extrémizmus. Ľudia si robia prieky len tak; asi majú pocit, že tento druh ventilu, keď niekomu pokazia deň, zlepší ten ich. (Mýlia sa.)

Slovensko sa ešte mentálne nedopracovalo do štádia, že by aspoň premýšľalo o nepodmienenom základnom príjme. Pomohol by preto šesťhodinový pracovný a školský deň. A tie dve ranné hodiny so svojimi blízkymi ľuďmi, domácimi miláčikmi a záľubami by boli zrazu o niečo reálnejšie. Zdvihli by zamestnanosť a „blbú“ náladu obyvateľstva by pomohli otočiť, ak nie o 180 stupňov, tak aspoň o sto. A to už stojí za úvahu o našich ránach, čo poviete?

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #nezamestnanosť #extrémizmus