Už sotvakto považuje za prehnané prirovnávať súčasnosť k medzivojnovým časom, v ktorých dokázala ideologická mašinéria premeniť zúfalých jednotlivcov na námesačnú masu zbavenú vlastnej vôle. Azda je možné dodať aj: zbavenú odvahy myslieť.
Keď sa na začiatku 60-tych rokov chystala nemecko-židovská filozofka Hannah Arendtová do Jeruzalema, aby napísala reportáž z procesu s jedným z hlavných organizátorov holokaustu Adolfom Eichmannom, svet vyčerpaný traumou vojny pravdepodobne očakával, že z pera ženy, ktorá sa tak-tak vyhla konečnému riešeniu, vzíde emotívny popis nadprirodzeného monštra v ľudskej koži.
Pretože katastrofa, ktorej dlho nemohla uveriť ani väčšina z tých, ktorí sa na nej mlčky a zopodiaľ podieľali, sa považovala za presne to: za dielo niekoľkých sociopatov, ktorých obeťou sa nestalo len šesť miliónov systematicky vyvraždených osôb, ale všetci, ktorí uverili, že čo nepáli priamo nás, netreba hasiť – a vyhnúť sa tak otázkam o osobnej zodpovednosti.
Pre Arendtovú však bolo „stretnutie“ s monštrom možno väčším prekvapením, ako sama očakávala. Na lavici obžalovaných nesedel nijako výnimočný prízrak, ale nesmierne priemerný muž, na ktorom bolo najneobyčajnejšie to, aký bol obyčajný. Len jedna vec možno znepokojovala ešte viac: absolútna neochota samostatne myslieť a viac ako oddanosť ideológii túžba osobného kariérneho postupu.
„Len som plnil rozkazy,“ pokojne deklamoval Eichmann. Veď o nich sa nediskutuje. Podľa Arendtovej bol nacistický pohlavár len dokonalo priemerný poslušný byrokrat. Prostredníctvom vnímania byrokratického aparátu ako nástroja totality, ktorý zbavuje osoby ľudskosti neochotou samostatne myslieť a tým aj osobnej zodpovednosti, dospela Arendtová k poznaniu, že zlo nepochádza z ríše výnimočnosti, ale je naopak celkom banálne.
Dnes akceptovaný koncept banality zla sa vo svojej dobe sotva mohol stretnúť s nadšením. Filozofka musela čeliť obvineniam z arogancie, kolaborácie; jej odhodlanosť nadradiť interpretáciám vychádzajúcim výlučne z osobných tráum odvahu nezaujato premýšľať sa považovala za bezcitnosť.
Do dlhodobého diskurzu však navzdory znepokojeniu natrvalo vniesla upozornenie najdôležitejšie: neexistuje kolektívne zlo ani dobro, horšie ani lepšie národy. Každý z nás má osobnú zodpovednosť za chod dejín tým, že nikdy pokorne neakceptuje diktát rozkazov a vždy o nich bude diskutovať.
Dnešný dátum je takou príležitosťou na diskusiu a nepodvolenie sa jednoduchým „dieram pamäte“. Nie však o tom, či vojnový štát bol, alebo nebol „blaho“, citujúc istého arcibiskupa. Skôr o tom, prečo si stále niekto myslí, že za to „blaho“ sa musí zákonite platiť zbavením sa zodpovednosti za vlastné omyly.