Každý vie, že stratiť dnes dobrovoľne mobil je rovnako príjemné a nereálne rozhodnutie, ako unáhlene meniť krvnú skupinu. Prirodzene tak sa to javí bežnému človeku.
Ale čo ak by človek takým bežným človekom pritom ani sám tak celkom nebol a v mobilnom telefóne by mal napríklad navyše uložený návod, ako riadiť štát a politickú stranu? Vždy je v tom obrovské nebezpečenstvo, že by tieto poznatky mohla získať iná politická strana. A tá by potom taký štát alebo politickú stranu mohla a vedela riadiť rovnako dobre!
Dá sa však z toho vo všeobecnosti usúdiť, že riadiť štát alebo politickú stranu už dnes nie je natoľko zložitou záležitosťou ako povedzme pred sto rokmi. Vtedy napríklad taký veľký revolucionár, akým bol súdruh Lenin, musel vysedávať v kaviarňach vo Švajčiarsku či vo Fínsku, študovať revolučnú literatúru, popri tom vraj hrávať šach s dadaistickým umelcom Tristanom Tzarom (to posledné istotne kvôli takpovediac konšpiratívnej nenápadnosti). A to všetko iba preto, aby bol neskôr dôkladne pripravený aj súdruha Stalina priviesť v teoretickej i praktickej oblasti k mnohým podnetným činom.
Alebo taký Hitler, ktorý v mladosti v kaviarňach, dokonca v neďalekej Viedni, poctivo študoval podnetné a revolučné brožúrky o nehodnosti Židov a Slovanov, ktoré potom po rokoch hravo pretavil do modernej nacistickej literatúry a vražednej vyhladzovacej praxe?
Vie si dnes niekto predstaviť, o čo jednoduchšie by to každý z nich mal, keby mal v tých časoch nejaký dobrý mobil a v ňom aj nejaké šikovné aplikácie? Vôbec by sa nemusel trápiť s nejakými teoretickými úvahami.
Ale nadránom by si v mobile napríklad klikol na dátum 20. 8. 1940 a našiel by pri ňom poznámku: „Trockij – Ramón Mercader – sekáčik na ľad! Dôležité!“ Alebo v prípade spomenutého „vodcu“, napríklad pri dátume 1. 9. 1939: „Nakúpiť dobrú zeleninu! Obsadiť Poľsko! Nezabudnúť!“
Z toho usudzujem, že dôkladné štúdium politickej literatúry môže byť pri istých osobnostných predpokladoch pre ľudstvo pomerne nebezpečné. No zároveň, že je to práve mobil, ktorý dnes umožňuje ľudstvu úplne sa vyhnúť miliónom mŕtvych.
Jediné, ktoré môžu byť prostredníctvom takejto modernej mobilnej politiky dnes postihnuté, sú údajne iba niektoré maloleté dievčatá z resocializačných inštitúcií, s ktorými niektorí veľkí politici akosi automaticky komunikujú úplne lascívne, teda ako s „veľkoletými“. Pri plnoletých by to vraj bolo úplne normálne, preto sa niet čomu čudovať.
Práve to je tá sféra, ktorej, priznávam sa, celkom nerozumiem. A veru ani neviem, či by si s tým aj samotná polícia vedela pomocou získaného konkrétneho politického mobilu dosť dobre poradiť. Teda najmä bez dôkladného štúdia slávneho diela nemeckého filozofa Friedricha Nietzscheho Mimo dobra a zla.