Opaxírku?

Som v najlepších rokoch! Oslávila som päťdesiatku. Keby som robila manekýnku, patrila by som so svojimi najlepšími rokmi do starého železa, na smetisko dejín, odkiaľ by som podávala fundované správy, aké je úžasné byť ženou v najlepších rokoch, vybočiť zo zabehaných chodníkov, zavše sa „urvať“ a kúpiť si niečo hriešne drahé, prekvapiť manžela v sexi spodnom prádielku, aké je fajn zakoketovať si na dámskej jazde s pánom od vedľajšieho stola, robiť samé nečakané veci, obliekať sa mladistvo, dať si raz alebo aj dva razy do mesiaca vyhladiť vrásky, vyžehliť alebo pokrčiť vlasy, urobiť gélové nechty, kilá navyše odstrániť liposukciou, z veľkého poprsia odrezať, malé nafúknuť, a vôbec, svoj vek ignorovať, pretože nehrá žiadnu, ale žiadnu dôležitú úlohu v našom či vašom či mojom živote, pravdaže, ak „nezabruslíte“ na trhy práce, kde sú samé mladé kolektívy a čo by ste tam vy taká nafúknutá a vycapkaná aj hľadali, pravdaže!

23.03.2017 17:00
debata (2)

Dobre, že nie som manekýnka! Tie majú dnes niečo cez dvanásť, vyzerajú ako spiace krásavice, bábiky v drahých šatách, čo majú všetky akýsi podtón či skrytú filozofiu, ktorú zväčša tuší iba sám módny dizajnér…

Po revolúcii, nežnej, novembrovej, nám vracali dokumenty a záznamy z osobných oddelení. Aká som bola prekvapená, že aj ja také niečo mám, že o mne svet vie! Vo vercajchu som našla odporúčania a neodporúčania na strednú či vysokú školu. Na strednú dokonca s maminým vyjadrením: „Veronka je ešte príliš detská, aby sa dalo predpokladať, čím sa bude neskôr zaoberať.“

Mala som pätnásť rokov, 40 kíl aj s topánkami a ešte som sa hrávala, teda, hrávala by som sa, keby bolo s kým. Od detstva naučená prísť domov, prezliecť sa do teplákov a šup von, som si ešte v pätnástich obliekala staré vyťahané tepláky, chudulinká až strach, so žriebäcími veľkými kolenami, pudlo mi viselo po kolená a bežala som za kamarátkami!

Pravdaže, nie na piesok, sedávali sme na lavičke v parku, a zatiaľ čo ony sa zhovárali o chlapcoch, ja som ich pokúšala, či si nezahráme chytku alebo opaxírku.

Na jar sme chodievali na snežienky, neskôr na fialky, vedeli sme, kde sa dá natrhať orgován a komu dozrievajú v záhrade prvé čerešne. V teplákoch som stávala pod čerešňou, ktorá sa ohýbala pod spolužiakmi, a žobronila, že hoď aj mne! Vedeli sme ich naukladať na palicu a ešte v pätnástich sme si robili venčeky, vlastne zapletali sedmokrásky.

Raz som sa v teplákoch a starom tričku ustrojená chystala von. Vo dverách ma zastavila babička: „Veronka, nehanbíš sa, šak ty si už velké dievča a takto zrichtovaná beháš po ulici, šak sa ti budú chlapci smiať!“ Začudovala som sa, trochu zahanbila a odvtedy som si tepláky neobliekla, hoci stále som mala v očiach raráškov – čo keby si niekto so mnou zahral opaxírku! Trápili ma iba zlé známky, písala som si s Larisou z Kyjeva a čítala Terku Vansovú.

Potom som raz šla s tatom do Senca a pri hydrante s vodou stretla chlapca, ktorý sa na mňa usmial. Zrazu ma bolel celý svet a bola som veľká…

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #jubileum