Súvisí to s tým, že ľudia sa už úplne odklonili od prírody. Kedysi celú spoločnosť nadránom prebúdzali iba vtáčiky, neskôr, keď si osvojila poľnohospodárstvo, to boli domáce vtáčiky, povedzme, kohút. Dobre nachovaný kohút má dodnes skoro rovnaký účinok ako lacnejší budík z obchodného reťazca.
Nedá sa to však zovšeobecňovať, lebo napríklad v Banskej Štiavnici už v renesancii túto nedochvíľnu prírodnú chamraď z procesu budenia vylúčili. Vyvinuli si na budenie špecializované sofistikované zariadenie, takzvanú klopačku.
Tú zaraz umne spojili s väznicou, do ktorej zavierali rôzne vtedajšie prichytené nebankové subjekty. Pri nej, čo bol iba prirodzený dôsledok, zriadili aj istú starobylú finančnú inštitúciu. Možno to považovať za nadmieru prezieravé, lebo najviac peňazí je podľa všetkého vždy tam, kde sa najviac kradne.
Dnes však už väčšinu obyvateľov Slovenska prebúdzajú zo sladkých snov iba rozličné nahrávky. Človek ešte ani poriadne nezaspal pri jednej nahrávke, a už je tu ďalšia. Prebúdzať sa piesňou je nemoderné. Lebo keby aj niekto chcel zložiť súčasnú pieseň, ihneď by ho riešila Generálna prokuratúra, ako naposledy hudobnú skupinu Elán.
Nahrávka je čosi úplne iné kvalitou aj poslaním. Ide zvyčajne o brizantné dialógy politikov, oligarchov či iných protagonistov, ktorí môžu byť hocikomu vzorom v ktorúkoľvek dennú alebo nočnú hodinu. Nestiesňovaní ambicióznymi moderátorkami najčastejšie úprimne hovoria, o čom chcú a akokoľvek dlho. Posledné, verejne uvedené, takéto v podstate dramatické predstavenie, ktoré je vtipne nazvané Gorila, trvá 39 hodín.
Operný cyklus Prsteň Nibelungov nemeckého skladateľa Richarda Wagnera, ktorý sa skladá zo štyroch voľne prepojených hudobných drám (opier), trvá pritom iba 14,5 hodiny a je rozložený na štyri kultúrne strávené večery.
Gorila o desať hodín presahuje aj jeho dvojnásobok a tvorcom pritom ani jej príprava netrvala tak dlho ako Wagnerovi. Ten na spomenutých operách pracoval asi dvadsaťšesť rokov, autori Gorily v podstate iba niekoľko dní. Plánovaná stavba divadla a scénická výprava pre predstavenia Wagnerovho operného cyklu sa odhadovali na päť miliónov zlatých a takmer stáli trón kráľa Ľudovíta II. Bavorského, ktorý ich chcel takpovediac „sponzorovať“.
Oproti tomu Gorila sa odohráva iba v akomsi menšom prenajatom byte na Vazovovej ulici v Bratislave a nik o svoj trón pre ňu neprišiel. Navyše sa ušetrili náklady na spevákov i orchester. Teda Gorila zdanlivo vyšla oveľa lacnejšie.
To však nie je celkom isté, lebo Nuž, ako svojho času povedal, dúfajme, že nie prorocky, írsky dramatik Oscar Wilde: „Pravdu sa dozvieme vždy len vtedy, keď si s ňou nemôžeme už absolútne nič počať.“