Štát a kultúra

Minister kultúry Marek Maďarič navrhol obmedziť vulgarizovanie televíznych programov zavedením prísnejších pravidiel pre vysielanie.

23.10.2012 22:00
debata

Reakcie sa dali ľahko predpovedať. Bratislava má svoje vrstvy „moderných“ a „protrhových občanov“, ktorí sa ozvali so starými klišé: Načo obmedzovať, čo ľudia chcú pozerať? Televízia nemá čo vychovávať, na to je škola a rodina. A vôbec, keď už o tom hovoríme, načo máme verejnoprávne vysielanie? Je to netrhové, treba ho zrušiť.

Aj vďaka týmto tzv. elitám dnes Slovensko vyzerá tak, ako vyzerá. Zavšivené všadeprítomnými bilboardmi. Veď podobne, ako je neprípustné obmedzovať televízie, nie je možné regulovať, čo si kto postaví na svojom pozemku. Budúcnosť krajiny tvorí do značnej miery holohlavá, fajčiaca, vulgárne sa vyjadrujúca mládež s minimálnym vzdelaním.

Aká-taká kultúrna produkcia často funguje hlavne pre zahraničný, najmä český trh. Napríklad veľa hudobníkov by umrelo od hladu, ak by si nemohli privyrobiť v Čechách. Na Čechoch však Slováci parazitujú aj skrytejšími spôsobmi. České filmy sú do značnej miery súčasťou aj slovenského kultúrneho kódu. Bez filmov, podporovaných českými daňovými poplatníkmi, by Slováci boli vo svete oveľa osamotenejší.

Malý trh neuživí zložitejšiu kultúrnu produkciu. Vedia to Česi, ktorí majú vynikajúcu, dobre financovanú verejnoprávnu televíziu. Tá netvorí len televízne vysielanie, koprodukuje aj väčšinu filmovej produkcie. Vedia to Briti, pre ktorých je BBC kultúrnym pilierom číslo jeden. Bez nej by nebolo vlastne nič, čo dnes vo svete televízie a do veľkej miery aj filmu reprezentuje Veľkú Britániu.

V BBC začínal Peter Sellers, žili z nej Monty Pythonovci, tu sa zrodili všetky obľúbené britské sitcomy. Povojnové prebratie súkromných štúdií v Ealingu BBC umožnilo významne zlepšiť britské filmy. Podobne ako zoštátnenie Barrandova vo vtedajšom Československu. Ten prerod z produkcie hopsavých veselohier na oveľa náročnejšie projekty už v 50.rokoch bil do očí. Rovnako ako katastrofálny prepad kvality na začiatku „trhových“ 90.rokov.

Bez štátnej podpory by Európa nemal diela Kusturicu, Moodysona či Michalkova. Ono vôbec to, čo vnímame ako európsku kultúru, iba v malej miere vznikalo čisto „trhovo“, predvádzaním kaukliarskych kúskov na jarmokoch či predávaním pamfletov. Diela da Vinciho, Michelangela, Goyu sponzorovali panovníci. Rím, Paríž či Madrid sa rozrastali do veľkej miery ako štátne projekty.

Čo neznamená, že štát má mať monopol. Niekedy významne prispejú pološtátne či súkromné subjekty. Napríklad v spomínanom Česku lotéria Sazka veľa rokov dávala „štipendiá“ začínajúcim filmovým scenáristom (dodnes to chváli Petr Jarchovský, dvorný scenárista režiséra Jana Hřebejka). Českí multimilionári výrazne sponzorujú divadelné produkcie, koncerty či kampane, ako napríklad tú, aby rodičia deťom čítali.

Ale robia to aj preto, že štát vytvoril rámec, do ktorého sa oni môžu zapojiť. A túto úlohu štátu treba obnoviť aj na Slovensku. Inak tu nakoniec neostanú ľudia, iba hovädá.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba