Sedel som v prvom diskusnom paneli a dostal som zaujímavú otázku z publika: „Prečo sa európski politici tak veľmi sústreďujú na zachraňovanie bánk?“
Najprv asi treba povedať, že banky naozaj majú výnimočnú pozíciu v hospodárstve. Ich princípom, ako ich poznáme od 19.¤storočia, je, že zbierajú drobné vklady a menia ich na dlhodobé pôžičky, z ktorých potom rastie priemysel. Ak však vkladatelia zrazu v panike začnú chcieť všetci svoje peniaze naspäť, systém sa zrúti.
Preto sa vlády na národnej úrovni od roku 2008 predbiehali vo vypisovaní garancií na bankové depozity a poskytovaní pôžičiek. Mnohé preberali záväzky bánk alebo priamo do nich vstupovali. Tak má dnes britská vláda akcionársku väčšinu (84¤%) v mamutej Royal Bank of Scotland, menšinu (43 %) v Lloyds a sprivatizovala a rozpredala banky Northern Rock a Bradford & Bingley. Bez štátnej injekcie a garancií by neprežila belgická KBC, a najmä Dexia.
Nemci znárodnili Hypo Real Estate a k znárodneniu sa niekoľkokrát nebezpečne priblížila aj druhá najväčšia nemecká banka Commerzbank, do ktorej štát musel napumpovať 18 miliárd eur. Ešte dramatickejšie veci sa dejú v Írsku a Španielsku, kde štát musí nejakým spôsobom garantovať väčšiu časť bankového sektora.
Ak však aj uznáme, že finanční hráči potrebovali okamžitú záchranu, stále to nevysvetľuje, prečo vlády aj dlhodobo udržiavajú pri živote model, ktorý očividne zlyhal. Ak sa na to dá v krátkosti odpovedať, tak existujú tri dôvody. Ten prvý sa krúti okolo jedného zo základných princípov politickej ekonómie. Bánk je niekoľko, majú jasné záujmy a tak sú v lobovaní efektívne.
Druhým dôvodom je lesk finančného sektora. Ešte začiatkom 80.¤rokov minulého storočia boli banky pre väčšinu ľudí symbolom nudy. Následné odstraňovanie bariér pre pohyb kapitálu a deregulácia im však umožnili rásť a tvoriť dojem, že sú akýmisi modernými alchymistickými laboratóriami, ktoré vyrábajú z kameňa zlato. Mnohí tomu dodnes veria a len ťažko sa zo sna prebúdzajú.
Tretím dôvodom je komplikovanosť problému. Systém možno nefunguje, ale čo ho má vystriedať? Denník The Financial Times pred časom priniesol peknú sériu analýz o konci starého modelu bankovníctva a nových možnostiach. Exitujú zaujímavé návrhy, často dramatické, no konsenzus nie. Odčleniť zbieranie depozitov a poskytovanie pôžičiek od všetkých ostatných finančných aktivít a dať ho do rúk vlády, ako navrhuje napríklad (inak skôr libertarián) Nassim Taleb? Alebo, naopak, zrušiť banky ako také a vymeniť ich za investičné fondy, s čím prichádza Laurence Kotlikoff? Treba viac alebo menej regulácie? A čo s centrálnou bankou?
Faktom avšak ostáva, že čas na akademické diskusie sa kráti. Bez zmeny fungovania finančných trhov určite nemáme šancu vyriešiť krízu eurozóny.