Prečo sa vlastne nemáme lepšie? Jedným z dôvodov je slabo fungujúci štát, verejná správa. Tá neposkytuje občanovi primeraný komfort ani z neho nerobí stále produktívnejšieho jedinca. Neefektívnosť môžeme merať rôzne. Slovensko má napríklad po Grécku druhú najvyššiu mieru daňových únikov v Európskej únii. Do zdravotníctva pumpujeme vcelku štedré peniaze a napriek tomu zaostávame v efektívnosti intervencií – štatisticky je pacient po zákroku v mnohých iných štátoch Európy zdravší ako na Slovensku.
A súdnictvo? Do značnej miery je to lotéria. Nie je také nezvyčajné, že za približne rovnaký trestný čin niekto dostane dlhoročný trest, inému sa vymeria priestupok. Ak máte šťastie, váš prípad sa skončí za pár mesiacov, inokedy čakáte na konečný rozsudok dlhé roky.
Súdnictvo je vyslovene typickým príkladom bludného kruhu problémov. Ak by bol štát efektívny v tvorbe a vymáhaní pravidiel vzťahov úradov, firiem a osôb, nevznikalo by toľko súdnych sporov. Takto sa však bremeno problémov nefunkčnosti verejnej sféry končí na sústave súdov, ktoré štát nie je ochotný ani finančne poriadne podporiť.
Dalo by sa pokračovať. Školstvo zlyháva v podpore talentov bez ohľadu na ich rodinné zázemie. Ak nemá malý človiečik doma rodičov, ktorí sú ochotní pomôcť mu s úlohami a dozerať naňho, nebude z neho „dobrý žiak“. Aj keby bol vysoko inteligentný a kreatívny. No a takzvaní dobrí žiaci nakoniec tiež nie sú výhra.
Školstvo si drží pomerne slušný štandard v technických odboroch. Ale inak? Stačí sledovať prejavy vo verejnom priestore, špeciálne politikov a novinárov. Často chýba jasná štruktúra a logika. Je to výsledok chabého školstva.
Prečo verejná správa nefunguje lepšie? Základ je v podstate slušný. Ako za socializmu, tak aj teraz má verejný sektor dosť ľudí, ktorí majú v sebe akúsi etiku verejnej služby i základný pragmatický prístup: ak niečo nefunguje, treba to zlepšiť. Chýba však nadstavba. Elity, ktoré by o konkrétnych zmenách k lepšiemu vedeli kvalitne diskutovať.
Ak sa v Bratislave zúčastníte na diskusii na hocijakú tému v oblasti verejnej správy, máte pred sebou dva tábory. V tom jednom sú ľudia, ktorí chcú všetko „reformovať“. Ak začnete hovoriť o zložitých mechanizmoch, netrpezlivo vás prerušia. Sú schopní stále vítať nejakú novinku ako zázračnú medicínu a nikdy sa nespýtajú, či za nefunkčnosť spoločnosti nemôže náhodou aj takéto hysterické „reformovanie“.
Ten druhý tábor nie je o nič lepší – konzervatívne frflanie na akékoľvek náznaky zmien. V podstate sú to postoje, ktoré kopírujú širší politický diškurz. Na jednej strane sú tí, podľa ktorých za všetko zlo môžu „hlúpi ficovoliči“. Z druhej počuť výsmešky hlúpym „modrákom“, ktorí veria všetkému, čo im hovorí „Miklož“. Nasleduje neurotický smiech.
Je to hlúpe, nikam to nevedie. Ale na obzore, žiaľ, zatiaľ nevidieť nijakú zmenu.