V roku 2004 vláda zaviedla „druhý pilier“, ktorý bol výnimočne veľký aj v kontexte radikálnych východoeurópskych reforiem. Skresať 9-percentný odvod je dnes prakticky nevyhnutné. Tok peňazí na účty správcovských spoločností vytvára deficit v Sociálnej poisťovni, a tá nemá na výplatu existujúcich dôchodkov. Peniaze na vykrývanie schodku, ktoré sa kedysi vyčlenili z čiastočnej privatizácie SPP, sú fuč. A hospodárska kríza situáciu ešte zhoršuje.
Prvé avízo ministra práce a sociálnych vecí Jozefa Mihála, že k zmene dôjde, vyvolalo negatívne reakcie u politických partnerov. A minister, samozrejme, radšej hovorí o dočasnom riešení. Je to ironický posun. Zmenu uskutoční vláda zložením veľmi podobná tej, ktorá reformu zavádzala. Na miestach štátnych tajomníkov v nej sedia ľudia, ktorí si na „dôchodkovej reforme“ budovali politickú kariéru (Ivan Švejna a Martin Chren).
Smer o znížení podielu druhého piliera kedysi chvíľu hovoril, no ďalšie kroky boli rozpačité. Zdobrovoľnil sa vstup a dvakrát sa otvorila možnosť vystúpiť z druhého piliera. A nakoniec sa Robert Fico začal úplne zbytočne naťahovať s dôchodcovskými správcovskými spoločnosťami (DSS), od ktorých chcel, aby mu financovali diaľnice a prípadne aby vyjadrili súhlas so znížením odvodov. Potom ich za nekooperatívnosť potrestal zmenou parametrov systému a znížením poplatkov. Výsledkom akurát bolo, že DSS sa začali zbavovať štátnych dlhopisov.
Vláda si namiesto toho mala nejaký čas komunikačne pripravovať pôdu a potom podiel direktívne znížiť. Ale zľakla sa. Nebude tým nepopulárna? Jej predstavitelia nevedeli komunikovať – denníky museli prosiť o vyjadrenia či komentáre. A keď vláda zorganizovala „medzinárodnú konferenciu“, nechala si tam z medzinárodných organizácií poslať ľudí, ktorí sa postavili za druhý pilier. Došlo k trápnemu prekrúcaniu vyjadrení a následných dementi. Pritom naozaj nie je problém pozvať svetových špecialistov, ktorí problematiku rozoberú kriticky a profesionálne.
Reforma z roku 2004 sa opierala o mýtus, že ak si ľudia odkladajú peniaze na individuálne účty, principiálne to rieši „zlú demografiu“. Je to rétoricky efektné. Každý si vie aritmeticky predstaviť narastanie nevýhodného pomeru dôchodcov k produktívnemu obyvateľstvu pri priebežnom systéme, no neškolený človek nevie celkom pochopiť, ako demografia hýbe aktívami na investičných účtoch. Podobne si neprofesionál myslí, že návratnosť sporenia možno merať nárastom akciových indexov (ktoré merajú úzky segment trhu a menia svoje zloženie). Alebo si predstaví, že investície v zahraničí automaticky „všetko riešia“ a zabudne, že tie predsa chýbajú doma.
Dôchodková ekonómia je pomerne zložitá, veľa sa v nej hovorí o tvorbe kapitálu, o zvyšovaní miery úspor. Nič pre verejnú diskusiu. Napriek tomu treba obyvateľstvu vysvetliť, že žiadne zázračné riešenie nie je, dá sa diskutovať len o optimalizáciách. Ideálne by bolo, aby vláda zostavila odbornú komisiu s vyváženým zložením, ktorá navrhne konkrétne zmeny. Tak, aby boli odborne podložené a politicky prijateľné pre všetkých. Dôchodkový systém neslúži iba jedno volebné obdobie. To by si mali všetci konečne uvedomiť.
Treba obyvateľstvu vysvetliť, že žiadne zázračné riešenie nie je, dá sa diskutovať len o optimalizáciách.
