Nová vláda stavila na expertov, ktorí pracujú do značnej miery medzirezortne a svoje aktivity si sami koordinujú, často veľmi neformálne. Ide o malé skupiny ľudí, ktorí v priebehu týždňov prudko menia politiku štátu. Kľúčovú úlohu pri tom hrajú ministri Ivan Mikloš a Jozef Mihál. Do úzkeho rozhodovacieho tímu patria aj Miklošovi spolupracovníci štátny tajomník Vladimír Tvaroška a Ján Tóth, šéf Inštitútu finančnej politiky ministerstva financií. Ďalšími dôležitými osobami sú napríklad hovorca premiérky Rado Baťo či ekonóm Martin Filko, ktorý sa pohybuje medzi Úradom vlády a ministerstvom zdravotníctva.
Tento vývoj je do určitej miery daný aktuálnou situáciou. Štát na tom nie je finančne najlepšie. Panuje presvedčenie, že bez urýchlenej stabilizácie verejných financií sa hospodársky výhľad Slovenska ako malej, vysoko otvorenej ekonomiky závislej od zahraničného kapitálu prudko zhorší. A preto treba konať. Ihneď.
Ponechajme dnes bokom otázku, či je až taká prudká fiškálna konsolidácia nevyhnutná. To, čo sa deje, budí rozpaky z iných dôvodov.
Po prvé, rozvinúť širokú diskusiu o nastavení odvodov a daňovej politiky po voľbách je trochu neskoro. Je to dokonca tak trochu šialené. Ustavičné zmeny prístupu odhaľujú, ako málo si ľudia pohybujúci sa v politike uvedomujú teoretické aspekty rôznych mechanizmov verejnej politiky, ale aj praktické, okamžité dôsledky v slovenskom kontexte.
Po druhé, súčasná vláda sa personálne veľmi podobá tej, ktorá tu bola pred vyše štyrmi rokmi. Rovnakí ľudia dnes menia to, čo nedávno sami zakladali. Navyše opakujú staré chyby. Napríklad tak, ako sa kedysi zaviedol prudko nespravodlivý rozdiel medzi „staro-“ a „novodôchodcami“, aj dnes ide vláda vyrobiť rozdiel medzi skupinami penzistov. Je daný len tým, kedy mali šťastie odísť do dôchodku.
Kolotoč ohlasovaných zmien naberá takú rýchlosť, že hnevá aj tých, čo by inak boli radi, že majú o čom písať – novinárov. V spleti ohlasovaných opatrení a ich korekcií sa nestíhajú vyznať. V zákulisí si s vládnymi reprezentantmi vymieňajú ostré výčitky. A objavili sa aj ostrejšie komentáre v denníkoch. Pritom aj novinári držia kľúč k riešeniu. O verejnej politike treba písať zodpovednejšie. Dávať priestor kontextovým informáciám o teórii a zahraničnej praxi. A odborníkom. Nie „analytikom“ sediacim v dobre sponzorovaných nadáciách, ktorí opakujú dookola stále tie isté vety.
Krajina potrebuje vytvárať dopyt po kvalitnejšej politike. Viac diskusie o princípoch a o technických možnostiach. Inak to bude stále rovnaké: každých pár rokov nárazové zmeny vládnej politiky ako divadlo pred dezorientovanou verejnosťou.