No tá Slovenská sa nielenže nedokázala zbaviť detských chorôb, nielenže má naďalej obrovské problémy s protokolom a štátnymi rituálmi, na ktoré sa zahraničné delegácie pozerajú s pohŕdavým pobavením, ale naďalej nemáme zodpovedanú ani tú masarykovskú otázku, z akých ideí sa zrodil a na akých stojí náš štát.
Štát nemožno chápať ako nástroj maximalizácie moci, ale ako solidárne spoločenstvo zdieľaných hodnôt. Je dobrovoľným priestorom identity, ktorú si dlhodobo vytvárame a ktorá sa nezaobíde bez verejnej diskusie.
Zoči-voči stupňujúcim sa nepokojom vo svete štát v dnešnej dobe neprežije, keď bude podávať svojim občanom nacionalizmus a etnocentrizmus ako morfium. Základom slovenskej štátnosti nie je a nemalo by byť samoúčelné vzývanie nezávislosti, ale rozvíjanie hodnôt, ktoré legitimizujú vlastnú identitu pred svetom. Naše najvýznamnejšie hodnoty sa formovali v tradíciách Slovenského národného povstania a Nežnej revolúcie.
Povstanie ukovalo našu hrdosť a dôstojnosť, našu humanistickú vieru, že oddanosť slobode je vzácnejšia ako oddanosť štátu, že národ, ktorý sa postaví na odpor neznesiteľnému útlaku, možno poraziť vojensky, ale nemožno ho zničiť historicky. Najväčšia sila Povstania nespočíva v jeho dramatických príbehoch, ale v odvahe odolať sugestívnej kapitulantskej argumentácii a pochopiť, že faktická porážka nemusí byť porážkou mravnou a že mravné víťazstvo sa môže neskôr obrátiť na víťazstvo faktické, kým mravná porážka nikdy.
Na druhej strane Nežná revolúcia má v sebe zakódované tri heslá, ktoré treba očistiť od subjektívnych spomienok jej účastníkov a vytesať ich zlatými písmenami do našej historickej pamäti: toleranciu, nenásilie a demokraciu.
Toleranciu ako hľadanie univerzálnejších východísk v spoločnom dialógu so spoločenskými skupinami, ktorým sa z rozličných dôvodov upieralo právo na normálnu existenciu. Nenásilie ako vieru, že len silní majú trpezlivosť vyhrať boj bez krviprelievania. A demokraciu ako odhodlanie budovať participatívnu spoločnosť založenú na aktívnej občianskej účasti na správe vecí verejných, nie partokratický režim obmedzujúci zapájanie sa ľudu do života spoločnosti len na volebný akt. Nie som si istý, či sme takto pochopili jej odkaz všetci.
Slovenská republika sa od svojho vzniku zmieta v studenej občianskej vojne. Už dávno nie je podstatné, kto bol a kto nebol za rozdelenie Československa. Dnes je dôležité pochopiť, že takto hlboko rozpoltená spoločnosť nemôže dlhodobo a systematicky budovať štát.
Preto dozrel čas na novú spoločenskú zmluvu. Vhodnou inšpiráciou nám môže byť Island, ktorý si začal vytvárať ústavu zdola, demokraticky, zapojením širokých vrstiev obyvateľstva. Aj my potrebujeme verejnú diskusiu o novej ústave.
Občianskej ústave, ktorá by založila novú republiku a bola by výsledkom širokého konsenzu spečateného referendom. Základný zákon štátu by totiž nemal byť výsledkom autoritatívneho presadenia jednej ideologickej línie, ale výsledkom hľadania spoločnej občianskej vôle. Tak, aby sme sa tu všetci cítili dobre.