Zároveň ide o kulmináciu vývoja posledných dvoch rokov. Masová imigrácia nebola v Európe nikdy populárna, no kým trval rast, nebol proti nej ani tvrdý odpor. Imigrácia však bola tento rok veľkou predvolebnou témou aj v liberálnej Británii. V prípade Holandska sa odpor proti „islamizácii“ premietol do zmien v politickom zastúpení. Letné voľby vyniesli Stranu slobody Geerta Wildersa na tretie miesto v sile parlamentného zastúpenia. Aj v severských krajinách ľudia majú dojem, že ich súdržná spoločnosť a sociálny systém založený na občianskom princípe sú kvôli prisťahovalcom ohrozené. Švédske parlamentné voľby minulý mesiac priniesli zastúpenie aj protiimigračnej strane. Vo Francúzsku je jemná protiislamská rétorika používaná už dlhšie. Príkladom je odpor k vstupu Turecka do EÚ, keďže ide o islamskú krajinu. Tento rok Francúzsko zakázalo zahaľovanie ženskej tváre na verejnosti. A výsledkom protiimigračných nálad je aj masový odsun Rómov.
Prípad Nemecka je však pikantný z dvoch dôvodov. Po prvé, Nemci si viac ako iné národy imigrantov cieľavedomo importovali. Iste, lacní a odborovo neorganizovaní prisťahovalci boli podnikateľmi vítaní v takmer celej západnej Európe. No Nemci z ich dovozu z Turecka urobili štátnu politiku. V prípade Británie bola, naopak, imigrácia sčasti dôsledkom dekolonizácie, keď britské úrady dlho nebránili občanom bývalých kolónií prisťahovať sa na ostrovy. Obmedzenia sa zaviedli až v 70. rokoch. To čiastočne platí aj pre Francúzsko. Severské krajiny zase prijímali imigrantov najmä v posledných dvoch desaťročiach, z humanitárnych dôvodov (Somálčanov, Kurdov).
Po druhé, Nemci sú od prisťahovalcov už vysoko závislí. Niekde sú vybrané sektory služieb takmer kompletne obsadené nenemeckými etnikami. A v mnohých mestách jediné deti, ktoré vidíte, sú tie turecké, prípadne arabské či ruské. Etnickí Nemci deti nechcú.
Zašla Európa v liberálnej politike priďaleko? Niekde možno áno. Ak sa človek prechádza po hlavnom meste EÚ Bruseli a vidí čisto arabské a turecké štvrte, neubráni sa dojmu, že to nie je celkom v poriadku. A Grécko, pred dvoma desaťročiami takmer čisto „grécke“, má dnes jeden najvyšších pomerov imigrantov v EÚ. Albánci, ale i Indovia a Bangladéšania, ktorí prichádzajú dlhou trasou cez Turecko. Samozrejme, že vznik imigrantských štvrtí vedie k napätiu.
Zároveň si treba uvedomiť, že ľudia mávajú o imigrantoch skreslené predstavy. Vo všeobecnosti napríklad neplatí, že čerpajú zo sociálnych systémov viac ako domáce obyvateľstvo. No ľudia si to myslia. Tiež si treba uvedomiť, že jazykovo úplne homogénny, biely, byrokratický štát je skôr historickou anomáliou a ako ideál je vstupnou bránou do veľmi nepekného sveta.
Navyše rozumne manažovaná migrácia je výhodná. Dnes sú ulice Londýna čisté a v reštauráciách dostanete dobrý servis vďaka lacnej pracovnej sile Turkov, Poliakov či Slovákov. Ľudí, ktorí sa doma nemôžu zamestnať. Prácou v zahraničí často získajú disciplinovanosť aj kapitál. Väčšina sa po čase vráti a pracovné návyky aj peniaze využije na prospech svojej domoviny.