Politológovia si lámu hlavu nad tzv. európskym paradoxom. Slováci na jednej strane vysoko nadpriemerne dôverujú únii. A na druhej strane vykazujú hlboko podpriemernú účasť v eurovoľbách.
Tento paradox je len zdanlivý. Na jeho pochopenie stačí malá hra s osobnými zámenami. Väčšina Slovákov EÚ nevníma v prvej osobe, ale v stále tretej: EÚ – to nie sme „my“, ale „oni“. Západné národy, ktoré nás prijali do klubu. A ktoré sa postarajú, aby to fungovalo… A my? My sme to prijali. So skromnou vďačnosťou.
Tento väčšinový „mesianistický“ postoj k únii je smutný. Ešte smutnejšie je však to, že ním trpí aj väčšina slovenských europoslancov. Len zopár príkladov. Hviezda SDKÚ Šťastný mal za päť rokov 10 vystúpení (ozval sa dvakrát za rok). Beňová, zvolená za Smer-tretiu cestu (áno, vtedy ešte Fico netušil, že bude socialista), sa ozvala „až“ päťkrát za rok. A mala rekordných 28 percent absencií. Zo 14-člennej skupiny boli naozaj aktívne len tri poslankyne: Pleštinská, Záborská, Belohorská. Strany ich odmenili tým, že ani jedna z nich dnes nekandiduje na bezpečne zvoliteľnom mieste.
Tento paradox už nie je zdanlivý, ale skutočný.