Našej ústave chýba majestát, to, čo by z nej spravilo totem, o ktorý sa spoločenstvo v čase núdze môže oprieť a nájsť v ňom odpoveď na vlastné dilemy. V časoch, ktoré nás čakajú, nám dnešná ústava neodpovie takmer na nič.
Podstatnou časťou problému je brutálna fragmentácia ústavy, roztrieštenie jej majestátu pod úroveň, nad ktorou by ešte mohla ašpirovať na nejakú symbolickú hodnotu a dôstojnosť. Jednou z hlavných príčin sú kvalitatívne požiadavky, ktoré ústava kladie na svoje prijatie i na svoje vlastné zmeny a doplnenia: sú hanebne nízke, pretože celá ich kvalita spočíva v kvantite, v čarovnej formulke 90 hlasov.
Takáto primitívna kvantifikácia suverenity ľudu znamená, že ústavotvorných generácií môže vzniknúť hneď niekoľko ročne, čo je jednak smiešne a jednak nebezpečné, pretože ak spoločenstvu chýba referenčná báza na úrovni pravidiel, nahrádza túto absenciu morálneho a právneho etalónu inou zdrojová norma, napríklad v podobe "účel svätí prostriedky”, "kto nekradne, okráda svoju rodinu”, "poriadok má prednosť pred slobodou”, "strana a klan predovšetkým” a tak podobne.
Tým najzávažnejším dôsledkom ústavnoprávnej a ústavnopolitickej všemocnosti deväťdesiatky je absencia potreby akejkoľvek konzultácie so spoločenstvom ako takým – ak chce ústavodarca zmeniť parametre ktoréhokoľvek prvku formy štátu, môže tak urobiť sám, bez toho, že by do tohto procesu potreboval akokoľvek angažovať verejnosť ako živel, ktorý je jednak sebatvorcom a jednak tvorcom pravidiel svojho fungovania. Obmedzenie vzniku ústavotvornej generácie na nájdenie deväťdesiatich poslaneckých hlasov by viedlo ku korporatívnym tendenciám v akejkoľvek komunite, o to viac posilňuje uzavretú povahu straníckeho establišmentu tam, kde mnohých príslušníkov politickej triedy nič necharakterizuje lepšie ako nulová schopnosť odolať hypnotickej sugescii, že funkcia nerovná sa záväzok služby, ale licencovaný prístup k verejným statkom.
Akákoľvek nesúrodá skupina, ktorej členom chýba iný spoločný znak ako príslušnosť k aktuálnej, pohyblivej deväťdesiathlavej skupine, si tak právom smie nárokovať status ústavotvornej generácie, a to bez toho, aby pre tento svoj nárok musela hľadať pôvod v rozhodnutí komunity, ktorej spoločné veci spravuje. Inými slovami, deväťdesiat členov politickej korporácie nepotrebuje rozhodnutia, stojace na vrchole normatívnej pyramídy, legitimizovať ničím iným, než odkazom na svoju početnosť. V jurisdikcii, kde je ústavodarná generácia definovaná výlučne kvantitatívnym parametrami, je však podstatou formy vlády redukcia demokracie na holú väčšinu. V takejto forme vlády sa navyše každý hlas zdola musí zmestiť do občasného hlasovacieho lístka, inak je vrchnosti len na smiech.
Spoluzakladateľ Spojených štátov a autor ich Deklarácie nezávislosti Thomas Jefferson razil teóriu, že každá generácia má právo na vlastnú úpravu základov štátu. Je čas, aby sa Slováci prihlásili o slovo v debate, komu vlastne patrí moc Slovenskej republiky, kto ju smie dočasne vykonávať a komu sa z tohto výkonu má zodpovedať. Jednoducho je čas, aby si toto spoločenstvo napísalo svoj vlastný základný zákon.