Rovnako poburujúce by to bolo, aj keby nebola kríza. Dokonca aj vtedy, keby busta predstaviteľa neľudského ľudáckeho režimu Ferdinanda Ďurčanského na Námestí SNP (!) nestála obyvateľov Rajca ani cent.
Rada vlády pre ľudské práva vo svojom vyhlásení vyzýva členov kabinetu, poslancov Národnej rady a ďalších verejných činiteľov, „aby sa zasadili o také riešenie, ktoré bude v súlade s predstavou Slovenska ako slušnej demokratickej krajiny uctievajúcej skutočných hrdinov, nie protagonistov režimov, ktoré sú smutnou kapitolou v našej histórii“. Konečne. Bez toho, aby sme chvályhodný postoj rady zľahčovali, sa však musíme opýtať: Aké má byť ono „také riešenie“?
Občianska petícia „NIE! Rehabilitácii režimu Slovenského štátu“, ktorá vznikla tento týždeň, ide o dôležitý krok ďalej – žiada vládu a parlament, aby prijali právny predpis, ktorý by „vymenoval podmienky, za ktorých nie je možné použiť mená exponentov a aktivistov totalitných režimov“. To už vyzerá lepšie. No obávame sa, že ani to stačiť nebude.
Nostalgia reálnych pohrobkov režimu nie je pritom ešte tým najväčším zlom. Stačí si uvedomiť, že svojím vzťahom k minulosti dávame najavo svoj vzťah k prítomnosti.
Aký vzťah k našej prítomnosti majú zástupcovia mesta Rajec, ktorým na okiadzanie Ďurčanského stačí, že to bol ich rodák? A ktorým na okiadzanie Jozefa Tisa stačí, že nejaký čas pôsobil na tamojšej fare? A aký vzťah k súčasnému Slovensku majú všetci tí „mladí, nezaťažení historici“, ochotne vypisujúci zborníky, kde je vždy nahrubo vytlačené, že ten či onen papľuh bol roduverný Slovák a len v poznámkach pod čiarou sa možno objaví, že kolaboroval s nacistami, podnecoval k nenávisti a proti srsti mu neboli ani masové vraždy? Aké predstavy o dnešnom Slovensku majú asi tí kňazi, ktorým na prekrúcanie dejín stačí, že nejaká postava z temnej minulosti bola vrúcnym katolíkom?
A keď sme pri tom, aký vzťah k demokracii, náboženskej a národnostnej tolerancii prejavil náš slovutný parlament, keď pred pár rokmi – navzdory protestom mnohých občanov i odborníkov – vyzdvihol z histórie jedného antidemokrata a podnecovateľa predsudkov a nevraživosti? Pretože sa „zaslúžil o národ“? Lenže ako sa môže zaslúžiť o národ niekto, komu je ľahostajný osud mnohých, premnohých jeho príslušníkov? Ak u nás vyrastú generácie, ktorým postačí, aby predstavitelia národa a štátu vykazovali svoju „slovenskosť“, potom to so Slovenskom nedopadne dobre.
História je učiteľkou života. Učí nás, že keď sa demokracia nebráni včas a razantne, skôr či neskôr sa môže ocitnúť v smrteľnom ohrození. Busty a pamätné tabule nie sú len prázdne symboly minulosti. Môžu to byť poľahky aj ukazovatele budúcnosti. História nás učí, že ten, kto sa nepoučí, je odsúdený zažiť ju znova.