O rýchlosti obehu peňazí v ekonomike rozhodujú komerčné banky. Dostatok úverov (či ich nedostatok) rozhoduje o raste ekonomiky i cien. V prípade bankových kríz objem úverov vysychá, peniaze obiehajú pomaly a môže nastať obávaná deflácia.
Hyperinflácia vzniká tak, že centrálna banka priamo nakupuje obrovské objemy štátnych dlhopisov. Štát potom týmito inflačnými peniazmi hradí svoje záväzky. Je to rýchle, ľahké, vedľajšie sociálne a ekonomické efekty sú však veľmi, veľmi nevítané. Hyperinflácia je vždy politickým javom. Pokiaľ má vláda aspoň elementárny rozum a istý nepatrný stupeň zodpovednosti, hyperinfláciu nepripustí.
Do istej miery však inflácia hrozí. Európska centrálna banka zvyšuje objem menovej zásoby medziročne o 14 percent (podľa údajov z augusta 2009). Dlhodobý priemer štátov súčasnej eurozóny od roku 1980 je pritom 8,07 percenta ročne. (Ako to, že ceny nerastú tiež o osem percent ročne? Je to vďaka rastu produktivity, ktorý znižuje výrobné náklady, a teda i cenu tovaru v spotrebiteľskom koši.)
Vidíme teda, že ECB sa pokúša povzbudiť európsku ekonomiku rozsiahlym peňažným stimulom. Objem úverov nefinančným podnikom však rástol počas posledných 12 mesiacov, končiac augustom 2009, iba o 0,64 percenta. Vidieť, že injekcia nezaberá, kým medzi bankármi prevláda opatrnosť a nechuť požičiavať.
Časom bankové obavy povolia a bude sa opäť požičiavať ako na bežiacom páse. Podobne to tak bolo v rokoch 2000 – 2004, keď eurozóna trpela pretrvávajúcou stagnáciou. ECB dlho stimulovala bez veľkého efektu, až počas roku 2005 sa komerčné banky rozhýbali a nastal boom.
Vtedy sa európska úverová inflácia prejavila na trhu hypoték, kde úverová inflácia vrcholila na jar 2006. Objem úverov na bývanie v rámci EÚ rástol medziročne o vyše 12 percent – čo je veľa na pomery vyspelých západných ekonomík.
Na poli podnikateľských úverov horúčka vrcholila až na jar 2008, keď objem úverov nefinančným podnikom v eurozóne rástol mohutným 15-percentným tempom. Počas rokov 2005 – 2008 klesala vďaka úverovému boomu nezamestnanosť, rástli ekonomiky i príjmy štátnych rozpočtov. Zároveň sa však investovalo príliš (napríklad do automobilového priemyslu). Pätnásťpercentný úverový šprint je, ako keď motor auta beží na 5 000 otáčok za minútu, ak nedáte včas nohu z plynu, hrozí prehriatie a zadretie.
A to sa stalo aj v rámci eurozóny. Peňažný stroj bežiaci na plné obrátky sa zadrel: nemožno predvídať, kedy sa dá opäť do pohybu. Až k tomu dôjde, hrozí vlna inflácie. Žiadne desiatky alebo stovky percent. Iba namiesto priemerných dvoch percent môžu ceny ročne rásť trebárs o tri-štyri, päť alebo šesť percent. Ľudia sa nebudú príliš sťažovať, ale hodnota obrovských dlhov európskych sociálnych štátov sa bude postupne rozpúšťať.
A inflačný cieľ ECB v maximálnej výške dve percentá ročne? Nuž, ono sa to už nejako zariadi. Napríklad sa zmení definícia inflácie, aby spotrebný kôš vylúčil okrem nehnuteľností ešte iné citlivé položky, napríklad benzín, plyn, elektrinu či potraviny. Ako krásne nízka by vychádzala inflácia, keby sme v koši ponechali len spotrebnú elektroniku a textil z Číny.