Hystéria ako metóda

V demokratickej spoločnosti má politik dve základné funkcie. Po prvé, tvorí priestor pre technické riešenia spoločenských problémov. Teda informuje, diskutuje, rokuje, rozhoduje a inak mocensky pôsobí. Po druhé, zabáva.

16.02.2011 16:00
debata (5)

Iste, občan bude tvrdiť, že nechce šašov a konfrontačných politikov, praje si odborníkov a decentných ľudí. V skutočnosti chce rozptýlenie. A možnosť s niekým súhlasiť alebo s niekým bojovať. Ak politika nie je divadlo, nezaujíma. Príklad: HZDS v roku 2009 rozhodlo, že ich prezidentským kandidátom bude Milan Melník. Vedec s medzinárodným renomé, nekonfrontačný typ. Na ceremoniálnu funkciu akurát. Vo voľbách dostal 2,45 percenta hlasov.

Aby politika neskĺzla k čistej demagógii, potrebuje intelektuálov a technokratov. Tí sa starajú, aby spoločenská diskusia bola primerané štruktúrovaná vzhľadom na cieľové skupiny a aby mala parametre racionálnosti. Jednoducho, pre reprezentatívne formy vládnutia sú dôležité dve veci. Po prvé, niekto musí tvoriť princípy, ktoré slúžia ako orientácia v diskusii a pri tvorbe politiky. A po druhé, intelektuálne a technokratické pôsobenie treba na to, aby sa mohli tvoriť rôzne verzie spoločenskej zmluvy.

To, čo zjednodušene nazývame demokracia, je totiž zložitý mechanizmus. Má mnohé historické zdroje. Klasicky sa liberálna demokracia podáva ako spojenie princípov gréckej priamej demokracie a republikánstva starého Ríma, čo bola reprezentatívna demokracia s prvkami profesionalizácie. Aj stredovek rozvíjal princípy väčšinového hlasovania, prostredníctvom rozličných foriem stavovskej samosprávy, či už remeselníkov alebo aristokratov. Kapitalistický novovek pridal dve veci: ľavo-pravé delenie a politickú stranu. Ako povedal jeden z prvých moderných politikov, Benjamin Disraeli, strana je organizovaný názor.

Na demokraciu pôsobia spoločenské pohyby aj technológie. V 80. rokoch minulého storočia satelitné vysielanie a lacná tlač zmnožili informačné kanály. Neskôr pribudol internet a digitálna televízia. Politika sa stala dvadsaťštyriho­dinovou telenovelou. To zmenilo aj aktérov.

Kedysi dominovali patricijské typy, dnes musí politik komunikačne a fyzicky pôsobiť ako človek z ľudu. Helmut Schmidt, západonemecký kancelár v rokoch 1974 až 1982, vyžaroval sebavedomú inteligenciu. Angela Merkelová je skôr sympatickou tetou od vedľa. Predchodcovia francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho boli vždy mierni povýšenci, on pôsobí ako typický stredný manažér.

Pokiaľ ide o prezidentov USA, Ronald Reagan sa radil k žoviálnym patriarchom, no Bill Clinton aj George Bush už boli novým typom politika. Barack Obama tiež pred verejnosťou nepoužije zložité slovo. Prejavy nemá písané deklamačne, ale dialogicky. Oblieka sa slušne, ale nie zvlášť nóbl.

Moderná demokracia má národné osobitosti. Okrem tých ústavných sú to špecifiká politického divadla, napríklad v anglosaskom svete je verejnosť posadnutá sexuálnymi škandálmi.

A slovenská demokracia? Vyžaruje mladosť. V rámcoch daných pravidlami EÚ a geopolitikou si politici môžu robiť, čo chcú. Asi ako tínedžer zavretý v bezpečí svojej izby. Informácie spracúva neuroticky, komunikuje trochu hystericky. A patrí mu svet – aspoň, kým neprídu domov dospelí.

Ako sa zdá, tá slovenská politika nedozrieva, naopak, mladne čoraz viac. Príjemnú zábavu.

5 debata chyba