Pozrime sa na tento problém z odborného hľadiska, resp. čo tento program vo svojej podstate sleduje a aké potenciálne dôsledky môže mať.
Slovensko v kolobehu vody
V dlhodobom priemere spadne na naše územie 742 milimetrov zrážok. To znamená, že na každý štvorcový meter spadne za rok 742 litrov vody (podľa priemeru z rokov 1961 až 2000).
Zrážky po dopade na zem stekajú po povrchu a infiltrujú sa do pôdy a do podzemia, kde dopĺňajú pôdne a podzemné zdroje vody. Voda sa po skončení zrážok tiež vyparuje. Zvyšok (rozdiel medzi zrážkami a výparom) odteká cez riečnu sieť späť do morí, aby uzatvoril gigantický obeh vody na našej planéte. Z nášho územia v každej sekunde a z každého štvorcového kilometra odteká priemerne okolo 7 litrov vody.
Povrchové, pôdne a podzemné vodné zdroje sú navzájom prepojené a niekedy ťažko určiť ich podiel na odtoku. Pritom všetky majú svoje špecifiká. Zatiaľ čo povrchové zdroje môžeme akumulovať a potom využívať. Podzemné zdroje sú akumulované prirodzene. Môžeme ich však rovnako využívať. Zásobovanie pitnou vodou pokrývame na 82 percent práve z podzemných vôd.
Krehká rovnováha
S vodou v pôde však nemôžeme manipulovať. V prírodných ekosystémoch slúži na udržanie života. Tam, kde takýto zdroj vody chýba, sú spravidla stepi a púšte. Objem vody, ktorú krajina zadržiava, sa v priebehu miliónov rokov dostal do krehkej rovnováhy a má svoje zreteľne vymedzené limity. Niekedy dochádza k ich či už pomalšiemu, alebo aj prudkému prekročeniu. Vtedy sa krajina stáva nestabilnou. Nedialo sa to len v pradávnej minulosti, svedkami toho sme aj dnes.
Uveďme dva príklady. V lete roku 2003 nás zastihlo výrazné sucho a z našich pôd a podzemia sa voda vytrácala do takej miery, že zem sa nám zmrašťovala. Hádam by sme si to ani nevšimli, keby napríklad na línii Račianskej ulice v Bratislave neboli na viacerých budovách popraskali sklené výplne obvodových múrov, pretože ich základy sa pohli.
Opačná situácia zase nastala počas vlaňajšieho roka. V dôsledku veľmi výdatných zrážok sa dostalo do zeme neúmerne veľa vody. Citlivé neogénne a flyšové štruktúry takýto stav neuniesli a začali sa intenzívne zosúvať. Príkladom môže byť situácia v Nižnej Myšli. Minuloročné zosuvy naliehavo varujú. Preto nasycovanie vodou pôdy v lesoparku v košických Ťahanovciach sa javí ako značný hazard. Nechceme si ani domýšľať dôsledky prípadnej destabilizácie tamojšieho svahu.
Projekt a voda v pôde
Vráťme sa k citovanému vládnemu projektu a k pôdnym vodným zdrojom, ktoré nie sú prakticky vôbec manipulovateľné a ktorých sa projekt práve týka. Za cieľ si kladie zadržať v rámci celého Slovenska cyklicky 250 miliónov m3 dažďovej vody. V 300 katastrálnych územiach, vybraných na realizáciu spomínaného projektu (čo je asi desatina plochy nášho štátu), by to znamenalo zadržanie 50 milimetrov vody. A to prevažne v pôdnom profile, pretože väčšinou ide o územia s citlivými a málo priepustnými hydrogeologickými štruktúrami – neogénom a flyšom.
Začiatkom jari maximálne hodnoty vody v hornej vrstve pôdy dosahujú 150 až 220 milimetrov. V ročnom priemere je to 60 až 80 milimetrov. To je toľko vody, že by sme ňou naplnili 7 až 11 priehrad ako Liptovská Mara. Ak sa vyskytnú výdatné dažde alebo búrkové lejaky, príroda z nich dokáže zachytiť 40 až 60 percent.
V prívalovej búrke môže spadnúť za jednu až dve hodiny okolo 80 až 100 milimetrov zrážok. Krajina z nich zadrží okolo 40 až 50 milimetrrov. Zvyšnej vody sa zbavuje, čím sa udržiava jej stabilita. Ak by sme aj teoreticky vytvorili podmienky, že povodie by zadržalo aj ďalších 50 milimetrov vody, situáciu prívalových povodní to v žiadnom prípade nerieši, ale ju dokonca ešte výrazne zhorší. V takom prípade by totiž odtekala nielen voda z lejaka, ale čiastočne aj tá umelo zadržaná, pretože povodie by bolo ňou pravdepodobne skoro stále presýtené.
Počas povodní často dochádza k deštrukciám ľahkých aj ťažkých stavieb pri odtoku vody z terénu, ako aj priamo na tokoch a v ich blízkosti. Trosky týchto stavieb sú unášané vodou smerom po toku a vyvolávajú katastrofu vytváraním prielomových vĺn. Musíme si uvedomiť, že počas prívalových povodní sa priemerný odtok z územia môže zvýšiť až tisícnásobne.
Zadržanie ďalších 50 milimetrov zrážok s potenciálnym rizikom deštrukcie projektom realizovaných prehrádzok a ich následným „spláchnutím“ do intravilánov obcí a miest nemôže byť preto účinnou zbraňou proti prívalovým povodniam. Zadržiavanie vody v krajine je teda vysoko kontraproduktívne.
Pri opise rizík vychádzame z analýzy viacerých minulých prívalových povodní, napríklad na Štrbskom potoku, na Malej Svinke alebo na viacerých tokoch v okolí Popradu.
Obrana pred extrémami
Pri mimoriadnych suchách alebo mimoriadnych zrážkach dochádza k premene prírody a väčšinou prakticky vôbec nezáleží, či sa vode v jej ceste objavuje človek, alebo nie. Veľmi ťažko, aj pri všetkej technickej vyspelosti, dokážeme čeliť mimoriadnym meteorologickým a hydrologickým situáciám.
Technickými dielami dokážeme znížiť dôsledky regionálnych povodní na veľkých tokoch (Dunaj, Váh) a len trochu dokážeme zmenšiť dôsledky prívalových povodní, napríklad odstránením prekážok v odtoku (voľných skládok materiálu, nevhodných premostení a pod.), prípadne znížením erózie pôdy.
Pred povodňami sa najlepšie ochránime, ak sa to vôbec dá, primeranými preventívnymi opatreniami. Preto by sme sa mali správať racionálne, napríklad vytváraním finančných fondov na pomoc postihnutým povodňami.
Najlepšou obranou spoločnosti pred suchom je mať nejakú vodu v zásobe a racionálne ju využívať. Majme stále na pamäti, že klimatická zmena sa bude najvýraznejšie prejavovať práve zvýšenou frekvenciou extrémnych situácií.
Ako sa hovorí, čísla nepustia. Vládny projekt je postavený na nereálnych, čiastočne až nezmyselných predpokladoch. Jeho realizácia v praxi je insitným pokusom riešenia zložitých problémov neodbornými postupmi. Najviac však zaráža nezohľadnenie možných negatívnych dosahov projektu na stabilitu krajinného prostredia.