V centre konfliktu je slovenský jazykový zákon. Ten, na rozdiel od predchádzajúcej legislatívy, neumožňuje na územiach, kde žije značná časť menšinovej populácie, vo viacerých prípadoch používať v úradnom styku iný ako slovenský jazyk. To vzbudilo alarmujúce reakcie u Maďarov žijúcich na Slovensku.

Šéf SMK Pál Csáky označil zákon za jazykový imperializmus. Maďarsko sa obrátilo na Európsky parlament i OSN. Slovenský premiér Robert Fico sľúbil, že žiadny človek na Slovensku nedostane pokutu preto, že používa materinský jazyk. Vysoký komisár Vollebaek uviedol, že zákon zjavne neprotirečí medzinárodnému právu. Zároveň však zdôraznil, že slovenská vláda musí nájsť rovnováhu medzi posilňovaním postavenia štátneho jazyka a ochranou jazykových práv národnostných menšín.

Príznačné je, že polemika vypukla pred blížiacimi sa voľbami v Maďarsku i na Slovensku a so stupňujúcou sa agresívnou politikou na oboch stranách. Európska komisia proti rasizmu a neznášanlivosti so znepokojením zaregistrovala, že na Slovensku narástol v prejavoch niektorých politikov rasizmus, odkedy sa Slovenská národná strana dostala v roku 2006 k moci. Medzitým krajne pravicové maďarské hnutie Jobbik využilo polemiku o jazykovom zákone na posilnenie nepriateľskej atmosféry proti vláde, ale rovnako aj proti Slovensku. Spor prilial olej na oheň etnickej a historickej pamäti, z čoho ťaží nacionalistická základňa Jobbiku.

Nástup strán z okraja politického spektra môže podkopať s námahou dosiahnuté pokroky v dvojstranných vzťahoch medzi Maďarskom a Slovenskom alebo podporiť ruskú politiku typu rozdeľuj a panuj. Washington ukázal, že „reset“ vzťahov s Moskvou znamená aj to, že bude venovať menej pozornosti strednej Európe. Spor o jazykový zákon však posilňuje potrebu pre trvalú úroveň pozornosti a zodpovednosti k tejto kritickej časti Európy.

Washington skutočne riskuje, že prehrá boj o srdcia a mysle v strednej Európe. Amerika bude musieť oveľa ráznejšie investovať do verejnej diplomacie a ďalšej podpory pre lokálne mimovládne organizácie, ktoré pomohli vydláždiť cestu pre rozširovanie NATO a EÚ na východ. Politici únie tiež nemajú veľký záujem vidieť, ako sa jej členovia zapletajú do trpkej cezhraničnej hádky. Oslabuje to konštrukciu integrácie a vystavuje zraniteľné vlády, dokonca štát, vonkajším vplyvom.

Je jasné, že vstup Maďarska a Slovenska do NATO a EÚ nestačil na to, aby vymazal dedičstvo ich spoločnej histórie. Obidve krajiny môžu mať stále úžitok z členstva v euroatlantických štruktúrach, pretože spoločná vízia Európy – celá, slobodná a mierová – znamená ustavičnú výzvu pre Európanov, aby prekonávali bremeno minulosti.