Hlavná budova ostala ležať v troskách. Pre nedostatok sanitiek museli ranených odvážať taxíky a súkromné autá. Po niekoľkých hodinách úrady oznámili hrozivú bilanciu: 85 mŕtvych a dve stovky zranených.
Násilia nie je viac
Za tento čin o pár rokov neskôr odsúdili niekoľkých talianskych neofašistov. Jadrá „revolučných ozbrojencov“, ako sa teatrálne pravicová organizácia v pozadí útoku nazývala, mala za cieľ pripraviť v Taliansku „revolučný“ chaos. Neboli sami. Pravicových skupiniek, občas dobre financovaných, ktoré chceli bojovať proti podľa nich narastajúcemu vplyvu komunizmu, boli vtedy na Apeninskom polostrove celé siete. Mali aj zahraničné spojenia, napríklad s diktatúrami v Latinskej Amerike.
Po vražednom útoku jednotlivca v Nórsku sa otrasená Európa, tak ako mnohokrát v minulosti, pýta, ako reagovať. O rýchlo kvasné anamnézy nie je núdza. Naivní Nóri vraj majú príliš mierne tresty za ťažké zločiny. Treba viac zakrútiť s pravicovými radikálmi. Anders Breivik je psychopat, ale má pravdu v tom, že imigrácia prináša Európe problémy…
Ak chceme dnes naozaj serióznu diskusiu, treba si položiť dve otázky. Po prvé, je tento čin prejavom širšieho vývoja, ktorý by nás naozaj nútil zásadne meniť fungovanie spoločnosti? Po druhé, aké presne boli jeho motívy?
Na prvú otázku nie je ťažké odpovedať. Slovo terorizmus je v dnešných médiách mimoriadne frekventované, no priemerný Európan sa ho v skutočnosti nemusí prehnane báť. Násilia je oveľa menej ako kedysi.
„Zlatý vek“ teroru
Vo Francúzsku začiatkom 60. rokov minulého storočia pôsobila Organizácia tajnej armády (OAS). Bombovými útokmi a vraždami sa snažila zvrátiť proces dekolonizácie Alžírska, najväčšej francúzskej kolónie. Neskôr sa terorizmus v krajine galského kohúta začal spájať najmä s korzickými autonomistami. Ich aktivity – vraždy úradníkov, policajtov a bombové útoky proti verejnosti – kulminovali v 80. rokoch.
Vo Veľkej Británii od 70. rokov operovali rozličné frakcie protibritského odporu s nálepkou Írska republikánska armáda (IRA). Spôsobili veľa materiálnych škôd. Ešte v roku 1996 sa im výbuchom podarilo prakticky dokonale zničiť celú ulicu v centre Manchestru.
Teroristi z IRA zabili viacero prominentov. V roku 1984 vyhodili do povetria polovicu hotela v anglickom Brightone počas zjazdu konzervatívnej strany. Iba náhodou im nevyšiel plán zabiť pri tom premiérku Margaret Thatcherovú a jej ministrov. V hoteli sa nachádzali, no prežili.
V Španielsku najmä v 80. a 90. rokoch odpaľovala bomby baskická separatistická organizácia ETA. V Nemecku v 70. rokoch unášali a občas vraždili priemyselníkov ľavicoví radikáli, mediálne najznámejšia sa stala Frakcia Červenej armády (RAF).
V Taliansku ultraľavicové Červené brigády zavraždili okrem iného bývalého premiéra Alda Mora (v roku 1978). Pravicoví extrémisti zase stáli napríklad za spomínaným bombovým atentátom v Bologni.
Leteckú prepravu ovplyvňovali únosy palestínskymi teroristami. Tí v roku 1985 uniesli aj celú výletnú loď Achille Lauro. Ešte predtým, v roku 1972 komando z palestínskej organizácie Čierny september prepadlo v olympijskej dedine v Mníchove izraelskú výpravu a zabilo jedenásť športovcov. Bolo to prvý raz v histórii, že olympijské hry prerušili.
Popri činoch tých najznámejších organizácií sa dá možno ľahko zabudnúť na menšie vlny nepríjemného násilia. V 80. rokoch waleskí autonomisti vypaľovali domy anglických prisťahovalcov. A lietadlá v tejto dekáde neboli nebezpečné len vinou Palestínčanov. Často ich unášali napríklad občania rozpadávajúceho sa Sovietskeho zväzu.
Prím pravicových radikálov
Potom však násilné činy s politickým podtextom všade začali ustupovať. Kontinent je dnes politicky oveľa stabilnejší. Pozornosť verejnosti sa teda začala obracať na „vonkajšieho nepriateľa“, islamských radikálov, ktorých kvôli poklesu domáceho terorizmu bolo viac vidno.
Mimochodom, tento optický efekt je ešte markantnejší v prípade Spojených štátov. Tam drvivú väčšinu teroristických činov majú na svedomí pravicoví radikáli. Niektorí si ako terč vybrali doktorov, ktorí robia potraty. A potom rôzni protivládni libertariáni. Najznámejším prípadom bol útok Timothyho McVeigha na vládnu budovu v Oklahoma City v roku 1995.
Toto sú teda rozličné formy ideologického, prípadne národnooslobodzovacieho násilia. Páchatelia ním „bojujú“ proti nepriateľovi, ktorý je oveľa silnejší: proti vládam veľkých štátov. Ich cieľom nie je ani tak materiálna škoda, ako skôr vyvolaná hrôza a strach.
Anarchisti a iní blázni
Takýto druh násilia sa však často prekrýva s niečím iným. So snahou ublížiť bez toho, aby sa tým dosiahol konkrétny krátkodobý cieľ. Európu na prelome 19. a 20. storočia sužovalo anarchistické násilie. Anarchisti v podstate vymysleli moderné bombové atentáty. A vraždili aj inak. Mentálne labilný muž hlásiaci sa k tomuto hnutiu v roku 1898 ubodal populárnu rakúsku cisárovnú Alžbetu, prezývanú Sissi. Iný po prvej svetovej vojne zastrelil prvého ministra financií mladej Československej republiky Aloisa Rašína.
Navyše prakticky vždy a všade sa môžu vyskytnúť patologickí jedinci, ktorí majú natoľko slabé sociálne väzby, že sa pri vhodnej príležitosti jednoducho rozhodnú masovo vraždiť členov spoločnosti, ktorú nenávidia.
Anders Breivik v sebe zrejme spája veľa zo spomenutých charakteristík. Je to masový vrah, ktorý žil pomerne odlúčene od zvyšku nórskej spoločnosti. Zároveň mal kontakty s pravicovými radikálmi. V týchto štruktúrach nebol veľmi aktívny, ale využil ich rétoriku na svoj osobný boj a spísanie pomäteného manifestu.
Moderná spoločnosť, žiaľ, dáva aj osamelým jednotlivcom možnosť spôsobiť veľké materiálne a ľudské škody. Strelné zbrane sú dnes mimoriadne spoľahlivé a efektívne. Jeden človek nimi môže presne páliť mnoho hodín. Podobne je pomerne ľahké dostať sa k výbušninám. Napriek tomu masová vražda v Nórsku, hoci išlo o mimoriadne otrasný čin, naozaj ostáva činom jednotlivca. Rozhodne by sme v reakciách na ňu nemali podliehať hystérii a volaniu po unáhlených opatreniach.