V kampani pred voľbami 2012 akoby už vôbec nešlo o to, kto má na Slovensku nasledujúce štyri roky vládnuť, ale iba o to, kto z verejných činiteľov patrí pred súd. Je celkom možné, hoci ťažko dokázateľné, že za anonymným zverejňovaním rôznych kompromitujúcich materiálov stáli v jednotlivých prípadoch samotní politici ako objednávatelia. Lenže dnes sú už politici a politické strany vo vleku udalostí.
Politici neurčujú témy kampane a namiesto obhajovania svojej politiky musia obhajovať svoju základnú bezúhonnosť. Heslá na predvolebných bilbordoch, ktorými za nemalé peniaze oblepili Slovensko, vyzerajú vo svetle Gorily či Sasanky a ostatných bezmenných kompromitujúcich písomností nepatrične a umelo.
Nevyhnutným dôsledkom je i to, že voliči na Slovensku neboli azda ešte nikdy pod takým silným tlakom nezúčastniť sa na voľbách. Tento stav potvrdzuje aj verejný protest Gorila, ktorý sa usiluje spájať ľudí rozhorčených politickou korupciou a celkovým stavom spoločnosti. Organizátori protestu sa dištancujú od všetkých politických strán a jeho účastníci poväčšine tvrdia, že nepôjdu ani voliť. Napokon, medzi prvými požiadavkami protestu bolo i odloženie volieb na september.
Hľadanie odpovede na otázku, prečo veci zašli až sem, nemôže obísť vládu Ivety Radičovej. Pád tejto vlády v októbri minulého roka, keď jej poslanci SaS odmietli vysloviť dôveru pri hlasovaní o eurovale, bol iba poslednou kvapkou. Materiály naznačujúce rozsah korupcie vo vládach Mikuláša Dzurindu už dlhší čas kolovali na najvyšších poschodiach politickej i podnikateľskej sféry u nás. Podľa niektorých vyjadrení sa s nimi malo dokonca obchodovať.
Radičovej vláda nevládla v žiadnom ovzduší dôvery medzi jej hlavnými aktérmi. Traja staronoví partneri (SDKÚ, KDH, Most-Híd) toho na seba už navzájom z minulosti vedia príliš veľa. Navyše, títo partneri boli striedavo prekvapení a znepokojení agresívnosťou, s akou sa SaS zmocnila úlohy „šťuky“ v pravicovom rybníku, do ktorej sa sama štylizovala. Dôvere nepridávalo ani napätie medzi premiérkou a jej materskou stranou.
No pád vlády a následné hľadanie vinníkov spustili totálny rozklad. Predzvesťou bolo už to, keď sa v novembri prevalilo, že vojenská kontrarozviedka ministra Ľubomíra Galka za SaS odpočúvala a sledovala desiatky ľudí bez náležitého zdôvodnenia a bez výsledku, ktorý by mal nejaký súvis s jej zákonným poslaním. Nasledovalo zverejnenie Gorily, ktorá vrhá tieň na všetky „zavedené“ strany, od SDKÚ až po opozičný Smer. Bolo jasné, že iba SaS a niektoré novotvary s viac, či menej pochybným pozadím (Obyčajní ľudia, 99 percent, atď.) sú v tomto prípade z obliga, keďže v čase akcie ešte ako politické strany neexistovali.
Nech už Gorilu zverejnil ktokoľvek, v prvej fáze mala poslúžiť práve im, a predovšetkým strane Richarda Sulíka – a Sulík sa jej v tom duchu aj okamžite zmocnil. Lenže nedávno prišla Sasanka, a najnovšie sa v anonymnej kampani ocitol minister vnútra Daniel Lipšic, ktorého najmä SDKÚ kritizuje za spôsob, akým chce z Gorily vytĺkať predvolebné body. Kto bude ďalší? Do volieb zostávajú ešte štyri týždne.
Niet pochýb, že hnev a znechutenie verejnosti z politiky a zo stavu celej spoločnosti sú autentické. Nezabúdajme však, že ani ten hnev by sa neprejavil tak razantne, nebyť toho, že anonymné skupiny či jednotlivci v našom štáte disponujú spravodajskými informáciami, ktoré dávkovane púšťajú do obehu cez internet.
Tlak verejnosti na zmenu politického prostredia je správny a užitočný. Mal by vytrvať. Možno však očakávať, že v kampani, v ktorej sa tajné materiály, ktorých overenie môže trvať dlhé mesiace a roky, stali skutočnými predvolebnými bilbordmi, sme ešte zďaleka nevideli všetko. A v nadšení nad prebudeným občianskym vedomím neradno zabúdať i na možnosť, že pôvodným cieľom týchto spravodajských hier nie je očista spoločnosti, ale vytvorenie spoločenskej objednávky na silnú ruku, ktorá „to tu dá celé do poriadku“. To by už nebol scenár „Occupy“, či „Indignados“. To by bol už ruský scenár.