Zamiesť svoju temnú minulosť pod koberec sa dnes nedá, lebo tomu, kto by sa o to pokúsil, sa vždy vráti späť. Čo sa však dá, a mnohí tak aj robia, je bagatelizovanie zla. Práve takýto prístup si pred časom zvolil arcibiskup Sokol, ktorý povedal, že počas vojnového Slovenského štátu mnohí ľudia zažili obdobie blahobytu a že preto si váži prezidenta Jozefa Tisa.
V tomto kontexte vyznieva aktuálne vyhlásenie Konferencie biskupov Slovenska vydané pri príležitosti 70. výročia začatia židovských deportácií zo Slovenska, nanajvýš pozitívne. Vyhlásenie, v ktorom vyjadrujú ľútosť nad touto „bolestnou skutočnosťou“, je triezve a vecné. Faktom však zostáva, že malo zaznieť oveľa skôr.
Je príznačné, že na krok, ktorý časť veriacich a intelektuálov dokázala urobiť v roku 1987, potrebovala cirkevná inštitúcia ďalšie štvrťstoročie.
Rovnako príznačné je aj to, že odvahu urobiť gesto hodné skutočného štátnika mal zatiaľ len František Mikloško, ktorý ešte na pôde SNR inicioval Vyhlásenie k deportáciám Židov zo Slovenska, povojnovému odsunu karpatských Nemcovi a do tretice to bol opäť Mikloško, ktorý sa ospravedlnil za krivdy napáchané v povojnovom období na slovenských Maďaroch. Azda ako jediný si uvedomoval, že len takýto postoj prináša katarziu.