Keď vláda Ivety Radičovej rozhodla o zvýšení základnej sadzby DPH na 20 percent, nazvala to „Ficovou daňou“. Argumentácia bola jednoduchá: nedá sa nič robiť, verejné financie sú po bačovaní predchádzajúcej vlády v zlom stave a niet inej cesty, ako dočasne zvýšiť zdanenie spotreby. Pochopiteľne. Pre pravicu je tabu zdaňovať viac kapitál či majetok. Aj vtedy, keď ide o svätý grál našich ekonómov: konsolidáciu verejných financií. Jednoduchšie je, keď to zaplatia ľudia v obchodoch.
Po zavedení „Ficovej dane“ nastala fáza popierania. Keď počas roka 2011 začali prudko rásť ceny základných potravín, vláda tvrdila, že za to môže všetko možné (svetové ceny energií a podobne), iba nie DPH. Vtedy ešte všetko vyzeralo aspoň v súlade s pôvodným zámerom: za rok 2011 štát vybral zhruba o tristo miliónov eur viac ako rok predtým.
Lenže teraz sa ukazuje, že za rok 2012 už štát na DPH vybral o sto miliónov menej ako v roku 2010, keď bola sadzba ešte 19 percent. Vyššia DPH teda prináša do rozpočtu menej peňazí. Čo sa stalo?
Áno, kolaps daňovej správy na začiatku roka určite neprispel k utuženiu našej beztak chabej daňovej disciplíny. Dá sa predpokladať, že zopár ľudí náchylných podvádzať ten chaos povzbudil. No to sú domnienky. Tvrdým faktom bol ďalší pokles maloobchodných tržieb, ktorý napovedá jasne, o čo ide.
Daň z pridanej hodnoty je degresívna. Všetci potrebujeme jesť, obliekať sa, platiť nájomné. Jej zvýšenie logicky viac zasiahne tých nemajetných. Päť eur navyše pri nákupe má celkom iný dosah na peňaženku toho, čo zarába tri-štyri stovky čistého, ako na toho, kto zarobí násobne viac. Ľudia, ktorých zabolí aj tých päť eur, spravidla nepatria do skupiny tých, čo môžu čachrovať s vratkami DPH a karuselovými obchodnými schémami. Majú preto iba jednu možnosť: zredukovať svoje nákupy. Menej obnovovať šatník, zmeniť skladbu potravín a tak ďalej.
Čísla ukazujú, že mnohí túto možnosť aj využili. Ale keď ľudia nakupujú menej, výsledkom nie je iba menej peňazí v štátnej kase, no aj spomalenie ekonomiky. Čo vedie k rastu nezamestnanosti a k iným podobným nepríjemnostiam.
Nižšia sadzba DPH nie je len sociálna, ale aj pragmatická. Ľuďom prospieva rovnako ako ekonomickej mašine. „Ficovu daň“ najskôr zruší ten, po kom bola pomenovaná, keďže to zvýšenie má trvať iba dovtedy, kým deficit neklesne pod tri percentá HDP.
Lenže ak má byť jeho optimizmus (podľa premiéra vyzerá druhá polovica tohto roku veľmi dobre) odôvodnený, určite by sa nemal zastaviť na predošlých 19 percentách. Prinajmenšom nie v položkách, ktoré najviac zaťažujú sociálne slabých. Aj tí totiž pomáhajú udržať ekonomickú mašinu v chode.