To, že u nás justícia nefunguje, má isto mnoho príčin. Existencia sudcovskej aristokracie však sotva napomôže ich vyriešenie.
Každý piaty z 1 349 sudcov vlani priznal, že má v justícii nejaké príbuzenské vzťahy. Pred dvoma týždňami prezident Ivan Gašparovič vymenoval 29 nových sudcov, z ktorých každý štvrtý má blízkych príbuzných, ktorí šéfujú súdom, sú sudcovia alebo vysokopostavení úradníci ministerstva.
Aby sme si rozumeli, je celkom normálne, keď rodinné prostredie ovplyvňuje výber povolania, respektíve životnej dráhy. Neplatí to iba o sudcoch či právnikoch všeobecne. Profesie sa takto „dedia“ všade: medzi remeselníkmi, lekármi, hercami a tak ďalej. Je len istý rozdiel v tom, že na rozdiel od hercov, remeselníkov, ale napríklad aj od tých lekárov sudca, ktorého vymenuje hlava štátu, má doživotne zaručené, že bude rozhodovať o osudoch iných ľudí. Na to, aby ho niekto vyzliekol z talára, by musel v našom štáte a v našom právnom systéme zrejme akurát sám spáchať nejaký trestný čin. Ak bude „iba“ po celý život súdiť zle a šíriť nespravodlivosť, o talár nepríde.
Žiaden uchádzač o sudcovské miesto by nemal byť diskriminovaný tým, že má v justícii niekoho príbuzného na vysokom mieste. Potiaľ je azda všetko v poriadku. Človek by ale očakával, že nikto tým nebude ani nespravodlivo zvýhodnený. Očakával by tiež, že šance iných uchádzačov, ktorí riadne prešli výberovým konaním, nebudú zmarené napríklad „priťažujúcou okolnosťou“, ktorou má byť to, že ním prešli za bývalej vlády a že Súdna rada, ktorá uchádzačov navrhuje, má problém so zákonom o sudcoch z dielne Lucie Žitňanskej.
Predovšetkým by však človek očakával, že pri výbere a vymenovaní sudcov bude víťaziť kvalita. Kto si však niečo také dovolí skonštatovať, hľadiac na naše súdnictvo?! Iste, zásadným problémom nášho súdnictva určite nie je rodinkárstvo. Je ním korupcia, ktorá môže pokojne stáť aj za rôznymi čudesnými pochybeniami súdov v závažných prípadoch. Napríklad tých mafiánskych. Problémom našej justície je zlá vymožiteľnosť práva, nekonečné prieťahy, zlá organizácia práce súdov.
Lenže tak ako zo spoluzodpovednosti za tento zlý stav nemožno vyňať Súdnu radu, nemožno z nej vyňať ani jej prax, v rámci ktorej sa zo sudcov v našom štáte stáva akási novodobá aristokracia. Aristokracia, ktorá profesionálne zlyháva častejšie, než by sa patrilo, dodajme.
Na to, aby sme si nevšímali príbuzenské vzťahy a súvislosti medzi novovymenovanými a „starými“ sudcami a vysokopostavenými úradníkmi rezortu, by musel tento rezort fungovať celkom inak. Alebo si azda myslíme, že s justíciou pohneme, keď bude naše súdnictvo doslova a do písmena jedna veľká rodina?