Omyl, zákon je zvyčajne na strane veriteľa, a tak dlžník iba sám zhoršuje svoju situáciu.
Asi najväčším problémom je to, že dostupnosť pôžičiek je dnes taká, že ich môže získať prakticky každý, nehľadiac na jeho solventnosť. Aj keď „kamenné banky“ povedia klientovi nie, tak je tu množstvo nebankoviek, ktoré ochotne každému požičajú. Horšie je to už so splácaním. A to je kameň úrazu. Na prvý pohľad je zrejmá priama úmera – s rastúcou dostupnosťou pôžičiek narastá i počet exekúcií.
Neznalosť zákona neospravedlňuje, lenže čo robiť v situácii, keď nízke právne vedomie poškodzuje čoraz väčšiu skupinu ľudí? Dilema, či uprednostniť slobodu a zodpovednosť jedinca, alebo väčšiu reguláciu, je obrovská, no v danom prípade je určitá forma regulácie nevyhnutná. Tak ako v iných oblastiach života aj pri exekúciách by mala platiť zásada primeranosti. Ak sa snažíme dobehnúť Západ, mali by sme sa o to usilovať i pri ochrane spotrebiteľa, lebo vo vzťahu veriteľ – dlžník, ťahá dlžník u nás stále za kratší koniec. To, že mu exekútor musí ponechať 116 eur, je len slabou útechou.