Tento fakt však nezabránil tomu, aby sa aj z parlamentnej diskusie nestala obvyklá prehliadka nekonzistencie našej politickej scény.
Veru, ak by podmienkou na získanie poslaneckých kresiel mala byť vnútorná logickosť a prehľadnosť postojov dotyčných, v Národnej rade by dnes možno sedelo päť-šesť ľudí. Napríklad opoziční poslanci takmer do jedného Smeru pripomínali slová Roberta Fica o tom, že s ďalšou voľbou kandidáta na generálneho prokurátora počká, kým Ústavný súd nerozhodne o sťažnosti kandidáta Jozefa Čentéša.
Celkom správne, ale o to tu nejde. Ide o to, že keď tí istí politici pred dvoma rokmi, 17. júna 2011 volili Čentéša, urobili to tak, aby v Zbierke zákonov nestihlo vyjsť predbežné opatrenie vydané tým istým Ústavným súdom, ktoré by im skomplikovalo život. Na Ústavný súd sa s prehľadom vykašľali.
Ohňostroj názorovej konzistencie v utorok vybuchoval, keď poslanci tých istých strán opisovali Ústavný súd ako nedôveryhodný a „smerácky“, na čele so „smeráckou“ predsedníčkou Ivettou Macejkovou. Nejde o to, že by Ústavný súd v príbehu volieb generálneho prokurátora vystupoval ktovieako kladne. To v žiadnom prípade. Ale o to, že poslanci tých istých strán vzápätí obúchavali svojím náprotivkom o hlavy vážnosť a dôležitosť toho istého Ústavného súdu, ktorú si vraj treba ctiť.
Zábavní boli aj poslanci za Smer, ktorí v snahe ešte raz diskvalifikovať kandidáta číslo jeden Čentéša zápalisto opakovali argumenty, ktoré pri jeho nevymenovaní použil Ivan Gašparovič. Nejde o to, že o kvalifikovanosti tých argumentov rozhodne až Ústavný súd. Ide o to, že vládni poslanci si akosi nevšimli, že kandidát Jaromír Čižnár – za ktorého sami neskôr hlasovali – o tom istom Čentéšovi hovorí, že je človekom na svojom mieste a že si ho vie predstaviť vo svojom tíme…
Takto by sa dalo pokračovať do nekonečna. Spomenúť by sa dali plamenné vystúpenia, v ktorých zaznieva, že Slovensko má vraj teraz dvoch generálnych prokurátorov, čo je nehorázne. Nuž áno, bolo by to isto nehorázne, keby to bola pravda. Lenže Slovensko ešte stále od februára 2011 nemá ani jedného generálneho prokurátora, iba kandidátov. A to je čosi, čo je naozaj nehorázne. No k tejto nehoráznosti sa nikto z nich neprizná.
Je vôbec niečo, v čom by boli naši politici konzistentní? Pravdaže. Napríklad všetci dokážu s pátosom a pohnutým hlasom prednášať o demokracii. Hotový Hviezdoslavov Kubín. Nuž a keby chcel byť veľmi konzistentný náš prezident, vybral by si teraz ďalší rok a pol na premýšľanie o kandidátovi číslo dva. Alebo by sa opäť oficiálne opýtal na názor Ústavného súdu…
Ale radšej nemaľujme čertov na stenu. Politici ich tam ešte v tomto príbehu namaľujú dosť a dosť. Pretože príbeh sa nekončí, iba sa začína jeho ďalšie dejstvo.