Asi tak nejako si americký minister zahraničných vecí John Kerry predstavuje spoluprácu medzi Spojenými štátmi a Európskou úniou. Hoci ešte nie je dokázané, či vôbec a do akej miery sú informácie o odpočúvaní európskych ambasád a úradov pravdivé, zľahčujúce komentáre šéfa americkej diplomacie môžu veci iba zhoršiť.
„Každá krajina na svete, ktorá sa zaoberá medzinárodnými otázkami národnej bezpečnosti, podniká množstvo aktivít na ochranu svojej národnej bezpečnosti a k tomu jej môžu prispieť všetky možné informácie,“ vyhlásil Kerry po svojom stretnutí so šéfkou európskej diplomacie Catherine Ashtonovou v Bruneji.
To je nepochybne pravda. Žiaden štát, ktorý má svoje vojenské jednotky rozosiate kade-tade po svete a ktorého občania sú aj preto vo viacerých oblastiach sveta potenciálnymi terčami útokov, si nemôže dovoliť ignorovať medzinárodné aspekty svojej bezpečnosti.
Je len otázkou, ako konkrétne môže k národnej bezpečnosti Spojených štátov prispieť odpočúvanie kancelárií Európskej únie pri OSN, veľvyslanectiev európskych štátov či ich vnútorných vládnych a diplomatických úradov. To, čo zaráža najviac, je práve mierka, v akej sa odpočúvanie malo diať. Tajné služby inak spriatelených štátov nepochybne občas operujú aj na „priateľskom území“, pričom sledujú svoje vlastné ciele. Lenže vždy, keď sa čosi také prevalí – a v dejinách je dosť takých príkladov – bývajú z toho riadne aféry, ktoré sa potom musia dlho a bolestne žehliť.
Ak sa preto teraz „iba“ natiahnu a sťažia rokovania medzi USA a EÚ o voľnom obchode, bude to ešte veľmi mierna cena. Oveľa väčšiu cenu môžu Američania (ale spätne aj Európania) zaplatiť vtedy, ak by sa kvôli tomuto škandálu nejako narušila výmena citlivých bezpečnostných informácií. Práve tá má byť základom úspešnej spolupráce v otázkach bezpečnosti, nie špehovanie politikov a diplomatov.
V Európe sa po vypuknutí škandálu často opakuje, že Spojené štáty sa správajú ako v časoch studenej vojny. Nie je to celkom presné. Skôr by to bolo v intenciách unilateralistickej politiky Georgea Busha mladšieho: Washington sa s nikým neradí, ani so svojimi spojencami. Spojencom je nanajvýš ponúknutá potupná úloha nasledovať Washington v jeho šľapajach. Kto nasledovať nechce, stáva sa podozrivým, a podozrivých je predsa užitočné špehovať.
Ak by sa podozrenia preukázali, bol by to dôkaz, že paranoja niektorých tajných služieb má navrch aj nad sľubmi Baracka Obamu o otvorenej a rovnoprávnej politike voči Európe. Európski lídri sa samozrejme rozčuľujú a žiadajú vysvetlenie. Skôr by však mali dať Obamovi a Kerrymu na výber. Je možné mať v európskej politike priateľov a je možné mať v európskej politike objekty špehovania. Oboje naraz však v európskej politike mať nemožno.