Len na neodvedenej dani z pridanej hodnoty prichádza štát ročne o viac ako miliardu eur, čo je suma, ktorá by hravo vyriešila zúfalú snahu po sebe idúcich vlád o skrotenie deficitného hospodárenia. Lepšie povedané, ak by sa u nás odviedlo každoročne toľko DPH, koľko sa má, žiadna zúfalá snaha by najskôr ani nastať nemusela.
Naše vlády by potom museli celkom inak obhajovať každé zvyšovanie daní či už spomínanej DPH ako v prípade vlády Ivety Radičovej, alebo daní z príjmu fyzických a právnických osôb ako v prípade vlády Roberta Fica. Politici by nám nemohli rozprávať, že zvyšovaním daní nám všetkým vlastne zachraňujú kožu. Namiesto toho by museli vysvetľovať, na aké účely a prečo práve v danom období chcú tie dane minúť.
Zmenila by sa, samozrejme, aj komerčná sféra. Ak sa k vám v nejakej firme nesprávajú ako k platiacemu zákazníkovi, ale ako k prašivému psovi, nerobia to preto, že by proti vám niečo osobne mali. Robia to preto, lebo živnosť či podnikanie chápu iba ako ľahšiu cestu k zárobku v porovnaní s nejakým obyčajným zamestnaním.
Spojnica každodenných drobných frustrácií s veľkopodvodmi s DPH nepotrebuje oslí mostík. Je očividná. Ak by sa všetci venovali len tomu, čo majú oficiálne na vývesnom štíte, žiadnu ľahšiu cestu by nemali. Taká neexistuje. Iba za cenu podvodníctva.
Lenže u nás sa podvádza. Politici, garnitúra za garnitúrou, tvrdia, že treba šetriť, škrtať, reformovať. Popritom sa ulieva zo štátneho – z toho, pre ktoré treba okrem iného dvíhať dane, lebo je toho vraj málo. Ľudia za to politikov patrične nenávidia a trestajú ich okrem iného tým, že do toho štátneho posielajú podľa možností čo najmenej. Kolotoč sa krúti dokola… Práce je málo, pracuje sa načierno. Neplatia sa odvody, neplatia sa dane. Cesty sú rozmlátené, zdravotníctvo pod psa. Radosť žiť v podkarpatskom kapitalizme!
Čo s tým? Moralizovanie je celkom nanič. Najmä ak v prípade daní hovoríme o normálnych trestných činoch, za ktoré by malo byť zvyčajnou odmenou väzenie. Úsilie vrhnúť sa všetkými možnými prostriedkami na daňových veľkopodvodníkov je správne. Napokon, nie je to ani nijaký vynález našej vlády. Na nevyhnutnosti zlepšiť výber daní sa zhoduje celá Európa.
Rozdiel medzi nami a vyspelým svetom sa nemusí nevyhnutne merať iba v rozdielnych platoch či ziskoch. Podvodníci sa vyskytujú všade na svete, lenže ten zásadný, hoci na prvý pohľad hádam nemerateľný rozdiel medzi nimi a nami je práve v celkovej ekonomickej kultúre.
Od lepšieho výberu daní je, samozrejme, ešte ďaleká cesta k celkovej zmene. Pre začiatok by však aspoň mohlo u nás začať platiť, že podvod nie je šikovnosť, ale – podvod. So všetkými následkami.