Tá sa prejavuje i v tom, že trvalý pracovný pomer už nie je takou samozrejmosťou, ako to bývalo v minulosti.
Firmám sa v súčasnosti núkajú úplne nové možnosti: môžu si prenajímať pracovníkov prostredníctvom pracovných agentúr a v prípade potreby ich smú kedykoľvek prepustiť. A keďže je to pre ne výhodné, tak to aj využívajú.
Takýmto spôsobom presúvajú značnú časť sociálnych neistôt na zamestnancov. O tom, že takýto vzťah je pre ľudí disponujúcich iba svojou pracovnou silou veľmi nevýhodný, niet najmenších pochýb. Lenže v krajine so 14-percentnou nezamestnanosťou, kde nie je obrovský rezervoár voľných pracovných miest, ľuďom veľa šancí nezostáva. Buď akceptujú takúto ponuku, alebo môžu zostať na ulici bez roboty.
Agentúry dočasného zamestnávania si za sprostredkovanie práce nielenže berú svoj „desiatok“ (niekedy aj oveľa viac!), ale, ako sa ukazuje, niektoré neplatia štátu ani odvody. Tieto firmy sú v podstate čiernymi pasažiermi, ktorí sa vezú zadarmo.
Ak vláda v novom Zákonníku práce nedokázala urobiť poriadok s pracovnými agentúrami, mala by si urobiť poriadok aspoň s evidenciou „ľudí na lízing“. Na to totiž doplácame my všetci, ktorí prispievame do sociálneho systému.