A hoci je jasné i to, že tento zákon nemusí byť ideálny, dôležité je, že sa ním aspoň čosi začalo.
V minulom roku sa u nás počet prebiehajúcich exekúcií vraj vyšplhal na neuveriteľné číslo 2 800 000. Ak by všetky mali byť vedené proti fyzickým osobám, znamenalo by to, že nadpolovičná väčšina zo zhruba 4,4 milióna dospelých ľudí na Slovensku má na krku exekútora. Alebo to, že niektorí z nás majú na krku dokonca exekútorov dvoch, možno aj troch či viacerých.
Bolo by to vôbec možné? Ktovie. Aj keď osobitné štatistiky na túto tému neexistujú, bývalá sudkyňa a štátna tajomníčka rezortu spravodlivosti Monika Jankovská na základe svojich skúseností usudzuje, že značnú časť toho obrovského množstva exekúcií tvoria také, ktoré sa vedú proti spotrebiteľom.
A tak sa dostávame k neuveriteľnému poznatku. Buď u nás žije enormné množstvo podvodníkov, ktorí si vezmú pôžičky alebo tovar na splátky a potom jednoducho neplatia, alebo u nás žije enormné množstvo ľudí, ktorí si vzali čosi na pôžičku, ktorú splácať skrátka nemôžu. Čo si myslíte, ktorá možnosť je pravdepodobnejšia? A alebo B? Čo myslíte, kto sa komu vnucuje? Ľudia úžerníkom alebo úžerníci ľuďom?
V spoločnosti, v ktorej mať čosi znamená stokrát viac, ako byť čímsi, by odpoveď na túto otázku mala byť triviálne jednoduchá. Jednoduchá by táto odpoveď mala byť v spoločnosti, v ktorej sa dodnes považuje za ctihodný spôsob podnikania zamlčiavanie skutočných nákladov na pôžičku pred klientmi a ukrývanie dodatočných, vopred neinzerovaných podmienok úveru do mikroskopického písma kdesi pod čiarou. A ak sa to priam aj nepovažuje za ctihodné, potom určite aspoň za normálne a legitímne. Veru, Slovákov nikto nikdy v histórii neokrádal tak ako Slováci sami.
Zostáva už len malý problém. Doslova maličkosť. Na jednej strane je isto správne, keď sa bude môcť klient striasť úžerníckej pôžičky na základe súdneho výroku. Určite je chvályhodné, že úvery sa nebudú môcť reťaziť do smrtiaceho kolotoča. Rovnako aj to, že oklamaný spotrebiteľ bude môcť dostať všetky svoje peniaze, ktoré už zaplatil podvodníkom, naspäť. O konkrétnej výške zaťaženia, od ktorej už bude možné hovoriť o úžere, by sa dalo, a isto sa aj bude, baviť.
Je tu však ešte jedna vec. Kto, kedy a ako tým ľuďom pomôže dostať sa z finančných problémov normálne, legálne, neúžernícky? Pretože ak si odmyslíme trpiace rodiny alkoholikov či gamblerov, stále ešte medzi tými exekvovanými zostane viac ako dosť takých, ktorých do náručia úžerníckych firiem dostala celkom obyčajná chudoba. Ak je úžera nemorálnosťou úžerníkov, potom chudoba je nemorálnosťou štátu, v ktorom sa deje.