Robert Fico sa ocitol tak trochu v mlynčeku. S rekonštrukciou kabinetu celkom určite rátal v prípade svojho víťazstva v prezidentských voľbách a odchodu do bratislavského Grasalkovičovho paláca. Teraz je však porazený a opozícia sleduje každé jeho gesto, ktoré by sa mohlo vydávať za prejav slabosti.
Bez ohľadu na to, kto sa mal stať podľa plánu po Ficovi premiérom, menoslov členov vlády by sa bol určite menil. A možno by za konkrétnymi zmenami ani tak nebolo to, či niektorý minister zvláda svoj rezort, alebo či aspoň nie je vyslovene neobľúbený. Zmeny by sa dali dozaista očakávať aj v súvislosti so zmenami na čele Smeru. Skrátka, toto bol kabinet predsedu strany Fica a tamto by bol kabinet nejakého nového predsedu.
Lenže čo teraz? Povedať, že prehrou v prezidentských voľbách sa celkom nič nemení, by znamenalo ignorovať tristný výsledok riskantnej hry, do ktorej sa pustil nielen predseda strany, ale aj predseda vlády v jednej osobe. Na druhej strane, rekonštrukcia vlády sa bude nepochybne vykladať aj ako priznanie porážky.
Ak by sa chcel Fico správať racionálne, s rekonštrukciou vlády by určite nemal otáľať. Tá je totiž, napriek tomu, čo sa snaží šíriť minister kultúry Marek Maďarič, zdôvodniteľná aj pre prezidentské voľby, nielen preto, že vláda sa práve ocitla v polovici svojho volebného obdobia.
Jedna vec napríklad je, či jeho prezidentský protikandidát omieľal dokola štyri frázy o zdravotníctve a školstve iba preto, lebo iné nevedel. Celkom iná – a reálna – vec však je, že presvedčivej väčšine tých, čo išli v sobotu voliť, aj tie opakované frázy zneli dostačujúco. Ak si v Smere myslia, že Fico prehral len preto, lebo všetci mimo Smeru boli proti nemu, tak sa mýlia. Syndróm „Lebofico“ bol nepochybne silným motívom, no sotva by zabral na také množstvo voličov, ak by bola vláda perfektná práve v oblastiach, o ktorých sa stále pokúšal rozprávať jeho protikandidát.
Je celkom pochopiteľné, že prezidentské voľby vyvolali zvýšený pohyb v opozícii. Od očakávateľných udalostí, napríklad vzniku novej strany Radoslava Procházku v priamom prenose, až po výzvy Daniela Lipšica na okamžité predčasné voľby, sprevádzané jemne psychotickými výlevmi jeho spolupracovníka, podľa ktorého teraz treba Fica „politicky doraziť“.
Ešte stále totiž platí, že skutočný líder slovenskej pravice – jej hýbateľ a zjednocovateľ – sa volá Robert Fico. A pri pohľade na prieskumy, ktoré jeden po druhom naďalej Smeru merajú 40 a viac percent popularity (ak by niekomu predčasné voľby momentálne naozaj vyhovovali, tak to nie je určite NOVA), to ešte nejaký čas platiť bude.
Rekonštrukcia vlády je však potrebná preto, na čo tu vláda vôbec má byť. Sú rezorty, v ktorých sa skrátka buď nič nehýbe, alebo ak sa hýbe, potom to pripomína Brownov chaotický pohyb častíc.