Nad mnohými porušeniami pravidiel mávneme rukou a inokedy robíme formálnu drámu z vecí, ktoré by mali byť otázkou štábnej kultúry.
Ivan Gašparovič by nemal šibrinkovať so svojím právom vymenovať nových troch sudcov Ústavného súdu iba preto, lebo mu to umožňuje rigidný výklad jeho právomocí. Ak sú situácie, v ktorých si štábna kultúra zaslúži zvíťaziť nad písanými pravidlami, toto je určite jedna z nich. Gašparovič bude mať samozrejme právo formálne na svojej strane, ak sa bude chcieť zhostiť všetkých menovačiek (nielen sudcov Ústavného súdu) až do posledného dňa svojho mandátu. On predsa nebol odvolaný ani nijako inak zbavený mandátu a právomocí – iba sme pred necelým týždňom zvolili jeho nástupcu.
Navyše prezidentské voľby nie sú revolúcia, akokoľvek by to niektorí práve takto dnes chceli maľovať. Nedošlo k dejinnému zvratu či k zmene spoločenského zriadenia. Formálne by teda malo platiť, že ktokoľvek vymenovaný do akejkoľvek funkcie odchádzajúcim prezidentom v nej bude legitímne a legálne aj za nového prezidenta, ktorý čo nevidieť príde do úradu. Volá sa to kontinuita, a tá býva v demokraciách obvykle považovaná za cnosť, nie za chybu krásy.
Keďže však tí noví sudcovia Ústavného súdu nastúpia do svojich funkcií až takmer mesiac nato, ako Gašparovič opustí Prezidentský palác, ich vymenovanie Gašparovičom by prinajlepšom zaváňalo detinským gestom trucu proti jeho nástupcovi Andrejovi Kiskovi. Čoho výrazom by to mohlo byť prinajhoršom, to radšej nerozoberajme.
Ak chceme uvažovať o kontinuite, tá musí platiť oboma smermi. Ak bude chcieť Gašparovič pri vymenovaní sudcov za každú cenu predbehnúť Kisku, akurát tým „svojich“ kandidátov vystaví podozreniu, že Kiska by si ich nevybral. Inými slovami, keby chceli poslanci Smeru, ktorí včera v Národnej rade bránili Gašparovičovo právo na vymenovanie sudcov, premýšľať o kontinuite, museli by uznať, že tej urobí najviac zadosť práve to, keď kandidáti na Ústavný súd počkajú na novú hlavu štátu.
A čisto politicky: kto tu potrebuje ďalšie napätie a politickú ságu s vymenovaním niekoho do ústavných funkcií? Alebo ešte presnejšie: kto tu potrebuje ďalšiu ságu s nejakou menovačkou, ktorej účastníkom je (opäť) aj Ivan Gašparovič?! A to ešte nehovoríme o otázke predsedu Najvyššieho súdu, ktorá bude možno na stole čo nevidieť…
Kedysi dávno nás Vladimír Mečiar vlastným príkladom poučil, že je možno legálne, ale v demokracii nekultúrne a odsúdeniahodné, keď vláda v posledný deň svojho mandátu ozlomkrky privatizuje a vymenúva funkcionárov do všetkých možných štátnych inštitúcií. Gašparovič môže trvať na svojich formálnych právomociach, alebo môže ukázať, že pokiaľ ide o politickú štábnu kultúru, aspoň sme niekam odvtedy pokročili. Aj on sám.