Akurát, že Vladimír Putin robí dnes politiku, ktorá môže zmeniť všetko na zbraň. Nie biznismeni, ale Kremeľ rozhoduje o tom, čo sa zbraňou stane a čo nie. Mimochodom, Gazprom sám má už od čias svojho prvého šéfa Viktora Černomyrdina bohatú históriu v zmazávaní hraníc medzi tým, čo je biznis a čo je zbraň podriadená cieľom štátnej politiky.
xander Medvedev môže sľubovať, čo chce; súvis medzi obchodovaním s plynom ako komoditou a tým, ako Moskva pred týždňom bezmála zdvojnásobila ceny plynu pre Ukrajinu, nie je iný, len politický, ba vojenský.
Dokiaľ budú ruské vojenské jednotky robiť manévre na východnej hranici Ukrajiny, dovtedy musí Ukrajina rátať s možnosťou, že protiprávne odtrhnutie Krymu nebolo konečnou epizódou Putinovej hry. Múdre je dúfať v najlepšie, no byť pripravený na najhoršie.
Lenže ak sa má Ukrajina správať v tomto duchu, potom napätie na rusko-ukrajinskej hranici môže len stúpať. Znamená to tiež príval nových zámienok pre protiukrajinskú propagandu Kremľu naklonených médií v Rusku, ktorá sa snaží získať verejný súhlas s prípadným ďalším pokračovaním dobrodružstva.
Môže však Ukrajina robiť niečo iné, ako zbrojiť – ak už nie vojensky, tak minimálne politicky a diplomaticky? Akú inú možnosť jej Putin vlastne dáva? K čomu inému môžu viesť udalosti v Donecku a inde, kde sa presne podľa krymského scenára pod ruskou taktovkou rozdúchavajú separatistické nálady, požaduje sa referendum o odtrhnutí či rovno príchod „mierových ruských síl“?
Samozrejme, že plyn sa v takejto situácii z komodity mení na zbraň a Gazprom sa z dodávateľa surovín stáva vojenskou jednotkou, schopnou poškodiť mnohé štáty Európy bez toho, aby Alexander Medvedev vykročil zo svojej kancelárie.
Ukrajina nemá šancu zabezpečiť svoje energetické potreby bez spoločnej akcie zvyšku Európy. Jediný dostupný spôsob, ako zachrániť jej ekonomiku pred úplným kolapsom, je reverzný tok plynu z krajín Európskej únie. Tu prichádza na rad opäť spomínané heslo.
Bolo by krásne, keby zostala v platnosti zľava na plyn, ktorú Slovensko pred týždňom dohodlo s Ruskom. Ak by však pre našu pomoc Ukrajine v platnosti nezostala (podobne, ako iné sľuby, ktoré Gazprom v týchto dňoch dáva Nemcom a iným), skúškou by neprešla ani tak naša ekonomika, ako skôr naša zahraničná politika.
Keď začne jedna z obchodných strán robiť z komodity zbraň, tá druhá sa nemôže ďalej tváriť, že je to len obchod. Dilema, kde sa pre nás na jednej strane ocitne výhodný obchod a na druhej strane európska politika bez vytáčok a zahmlievania, môže čakať za dverami.
Ilúzie prenechajme telenovelám. Mimochodom, už spomínaný Viktor Černomyrdin, šéf Gazpromu a dvojnásobný premiér, vraj raz povedal: „Nech už chceme vytvoriť čokoľvek, nakoniec z toho vylezie Komunistická strana Sovietskeho zväzu alebo Kalašnikovov samopal.“