Myslel národne, cítil sociálne. A odchádza s fanfárami a predným vchodom. Komu by na jeseň roku 1998 prišlo na um, že predĺžená ruka Vladimíra Mečiara v Národnej rade Ivan Gašparovič nielenže politicky prežije kariéru práve padnutého vodcu, ale dokonca, že tie najlepšie kariérne roky ho ešte len čakajú?
Technicky vzaté, bol to dokonca práve on, kto svojmu niekdajšiemu šéfovi uštedril poslednú veľkú ranu. Keď v roku 2002 Gašparovič opustil HZDS a založil ministranu HZD, stávky na jeho ďalšiu politickú kariéru boli prekliato nízke. O to väčším šokom bolo, keď sa o dva roky neskôr dostal do druhého kola prezidentských volieb práve s Mečiarom a donútil tak množstvo voličov rozhodnúť sa pre „menšie zlo“. Mečiara odvtedy čakal už iba voľný pád, na ktorom nič nezmenila ani jeho úloha štatistu v prvej vláde Roberta Fica.
Prišiel Gašparovič k prezidentskej funkcii ako to príslovečné slepé kura k zrnu? Možno. V každom prípade sa ocitol v pravý čas na pravom mieste. Čo v politike často zaváži viac ako osobné schopnosti či odbornosť.
Akým bol vlastne prezidentom? S určitosťou sa dá povedať, že nechcel byť aktivistickou hlavou štátu ako Rudolf Schuster a už vonkoncom nechcel zvádzať tvrdé boje s exekutívou ako Michal Kováč.
Do funkcie nastupoval oslobodený od absolútnej subordinácie, ktorú od neho vyžadoval Mečiar. Spoza všetkej funkcionárskej pompéznosti presvitalo, ako sa túži vrátiť do svojej „predošlej kože“, v ktorej bol známy skôr ako niekto, kto sa nezákerne snaží vyjsť zadobre v podstate s každým. Plávať s prúdom, napĺňať protokol, chodiť na poľovačky, automobilové preteky a na hokej. Neveľmi obsažné a nekonfrontačné prejavy, sem-tam s komickými brbtami, z ktorých viaceré stihli zľudovieť.
Plavba s prúdom samozrejme nemohla trvať večne. Najprv chaos vlády Ivety Radičovej a po predčasných voľbách zrážka opozície s vládou Ficovho Smeru (ktorého sa Gašparovič vraj cítil byť „akoby členom“) ohľadom obsadenia funkcie generálneho prokurátora boli očividne nad sily prezidenta konformistu.
Spôsob, akým Gašparovič ruka v ruke s Ústavným súdom pridal svoj podiel k ústavnému chaosu, dal spomenúť na časy, keď na čele parlamentu presadzoval vôľu HZDS aj za cenu osobného znemožnenia sa. Je najskôr pravda, že táto kauza nepatrí medzi tie, ktoré by obzvlášť trápili väčšinu populácie Slovenska. Predstavitelia štátu, ktorí takto zlyhajú v jednej citlivej veci, však môžu zlyhávať aj vo veľa iných, pre občanov bezprostredne dôležitejších veciach.
Ivan Gašparovič skrátka nebol hlavou štátu do zlého počasia. Predsavzatie nikomu vedome neškodiť mohlo byť v roku 2004 sympatickým programom pre politika, ktorý sa chcel zbaviť nálepky Mečiarovho prisluhovača. Po desiatich rokoch a dvoch funkčných obdobiach je to však málo.
Iste, dalo by sa spomenúť, že ako prezident presadzoval integračné záujmy Slovenska, v čom, vcelku oprávnene, videl svoju šancu odstrihnúť sa od opačnej politiky, ktorú sám pomáhal raziť v 90. rokoch. Aj rozoberať zákony, ktoré parlamentu vrátil a nemal, alebo mal a nevrátil. Nič z toho však nepresahuje rámce normálnej prezidentskej agendy. Čo sa môže voči Gašparovičovi brať aj ako svojím spôsobom pochvala.
Tie fanfáry, ktorých nahrávka sa včera v Národnej rade zasekla a začala preskakovať, až kým ju predčasne nevypli, boli tak trochu metaforou jeho prezidentovania. Sláva by bola, aj protokol, len sa to celé trošičku akosi zadŕhalo. Niekedy na smiech, niekedy nie.