Vraj veľmi chudobné… Teda ony to o sebe tvrdia vždy, keď sa začne debatovať o jednej z hlavných požiadaviek novembrových námestí pred štvrťstoročím: o odluke cirkvi od štátu. Koľko elaborátov sa na túto tému vypracovalo, koľko odborných konferencií sa zorganizovalo, koľko bolo verejných predsavzatí, prísľubov… A všetko ostalo po starom.
Odluka od štátu by totiž v prvom rade znamenala odluku cirkví od štátnej kasy. A tam sa zaraz každá diskusia končí. Veď len rímskokatolícka cirkev by ročne prišla o vyše 21 miliónov eur. Vo väčšine európskych krajín nie sú cirkvi napojené na štátny rozpočet a funguje to. Cirkevná daň by bola aj u nás omnoho spravodlivejším a čistejším riešením, lebo každý veriaci by platil tomu svojmu duchovnému spoločenstvu.
Cirkevníci by mohli požiadať o jednorazové dotácie na konkrétny cieľ (napr. na opravu historickej pamiatky či pre zdravotnícke a školské zariadenie). Akurát by sa museli naučiť lepšie gazdovať so svojím majetkom. Veď okrem kostolov a rozsiahlych, zväčša prenajatých pozemkov, tá najbohatšia cirkev vlastní aj stovky rozličných budov.
Iste by sa dali intenzívnejšie využiť v cestovnom ruchu. Turistom by poskytovali služby a miestnym ľuďom prácu. Keď koptskí mnísi uprostred egyptskej púšte vedia v Kláštore sv. Pavla Pustovníka ponúknuť skromný nocľah a predávať chladené pivo, prečo by čosi, na vyššej úrovni, nezvládli aj naši cirkevníci. Ani netreba ísť na Saharu, veľa príkladov nájdu v susednom Rakúsku. To by sa však museli trocha rozhýbať. Ale načo by to dnes robili, keď ich automaticky dotuje štát, teda my všetci.