Ak niekto o tom náhodou pochybuje, tu je len malý výpočet z toho, čo sa tejto inštitúcii podarilo presadiť v štáte, ktorý sa podľa ústavy neviaže na nijakú ideológiu či náboženstvo: Vatikánska zmluva, neschválenie sexuálnej výchovy v školách či najnovšie podpísanie ústavného zákona o ochrane rodiny.
Neuveriteľným paradoxom je, že vo všetkých troch prípadoch pri schvaľovaní asistoval ľavicový subjekt. Aké slovenské… V hľadáčiku katolíckej cirkvi a jej rôznych satelitov sa minulý rok ocitla Celoštátna stratégia ochrany a podpory ľudských práv, ktorú odvtedy tvrdo atakujú.
Z rodovej rovnosti si urobili zaklínadlo a na všetkých frontoch proti nej bojujú, akoby malo ísť o nastolenie novodobej diktatúry, v ktorej už muži nebudú mať identitu muža a ženy identitu ženy. Pritom však nejde o nič iné, ako o napĺňanie požiadavky rovnosti medzi ženami a mužmi v zmysle ich uplatnenia sa a možností. Alebo sa azda niekomu pozdáva, že ženy sú stále horšie platené a narážajú na tzv. sklenený strop?
Ak sa týmto „svätuškárom“ zdá ako vyhadzovanie peňazí financovanie kancelárie ombudsmanky či rôznych ľudsko-právnych inštitúcií, usvedčujú tým sami seba, čo pre nich ľudské práva v skutočnosti znamenajú.
Nie, to nie sú žiadne absurdnosti, ale požiadavky bežné v 21. storočí. Ak by sme totiž počúvali ich hlasy, potom by možno dodnes sufražetky bojovali za volebné právo pre ženy a Československo by sa nikdy nestalo jednou z prvých krajín, ktoré im ho priznali. Absurdná nie je snaha odstraňovať spoločenské bariéry a predsudky, absurdná je snaha ich konzervovať.