Rýchlosť, s akou ukrajinský parlament a prezident uskutočnili výmenu po tom, ako Deščycija verejne nazval Putina „chujlom“ (čo slovenskému čitateľovi isto netreba prekladať), napovedá, ako veľmi sa v Kyjeve usilujú o európsku fasádu svojej politiky. Pochopiteľne, aj o zúfalstve, s akým sa Ukrajina snaží dohodnúť s Rusmi na nových cenách plynu, ktoré by jej umožnili opäť platiť za dodávky. Európa je však stále ďaleko. A každým dňom, ktorým sa na juhovýchode Ukrajiny predlžuje občianska vojna, je ďalej a ďalej.
Prezident Petro Porošenko vo svojich plánoch na krátke jednostranné prímerie neustále hovorí o tom, že by dočasné zastavenie akcií ukrajinskej armády prípadne umožnilo ozbrojeným separatistom, konkrétne „ruským žoldnierom“, odísť do Ruska. Toto je však presne taká rétorika, ktorá už vopred zaručuje odmietavú odpoveď. Bez ohľadu na to, koľko je medzi ozbrojencami vlastne ruských štátnych občanov, posledné, čo by separatisti pripustili, je to, aby nepriamo potvrdili, že ide o ukrajinsko-ruský, a nie čisto vnútorne ukrajinský konflikt.
Prečo teda hovoriť o občianskej vojne? Už len preto, lebo ruskí veteráni nie sú zďaleka jediní, kto dnes v doneckej a luhanskej oblasti drží v ruke zbraň proti ukrajinskej armáde a národnej garde. A už vonkoncom nie sú jediní, ktorých z oboch strán ohrozujú guľky a šrapnely, ale aj samotný stav obkľúčenia bez vody, bez elektriny a bez zásob – ako v Slavjansku.
Generálny tajomník NATO Anders Fogh Rasmussen včera v Londýne uviedol, že na ruskej strane hranice s Ukrajinou sa opäť sústredilo niekoľko tisíc ruských vojakov. Možno sa naozaj chystajú na prípadnú intervenciu na pôdu susedného štátu, alebo iba, tak ako doteraz, vytvárajú „kulisu“ na zahusťovanie diania na východnej Ukrajine. V každom prípade však, až sa raz ukrajinská tragédia skončí, nebudú to Rusi, kto bude musieť upratovať.
Upratovať budú musieť predovšetkým Ukrajinci u seba doma. Doslovne, ale aj obrazne. S každým ďalším dňom neúnosnej situácie sa zároveň vzďaľuje dátum, keď budú možno ruskojazyční obyvatelia východu a ukrajinskojazyční obyvatelia západu Ukrajiny opäť schopní viesť zmysluplný dialóg.
Ak by Rusi nebodaj naozaj koketovali s plánom na intervenciu v mene „humanitárnych dôvodov“, bol by to nepochybne trápny pokus o zdôvodnenie invázie, ktorej cieľom je v prvom rade územný zisk. Reálna existencia dôvodov na humanitárnu intervenciu sa však tým nezmenšuje. Koľko ešte potrvá, kým na pôde Spojených národov prejde diskusia od konštatovania zhoršujúcej sa situácie k úvahám o nejakom reálnom riešení?
Čo je však najhoršie – kto by sa na takom riešení mohol podieľať? Rusi ani NATO určite nie. Kto potom?!