Napriek tomu počet tých, ktorí si sadajú opití za volant, nijako neklesá. Sme azda národ nezodpovedných hazardérov?
Zjavne áno. Dôvodov môže byť viacero. Opäť sa potvrdzuje, že medzi formálnymi pravidlami a ich dodržiavaním existuje u nás obrovská priepasť. Tam, kde sú osobné väzby dôležitejšie ako dodržiavanie „pravidiel hry“ a existujú rôzne cestičky, ako zákon obísť, nemožno očakávať, že ľudia budú mať pred zákonmi rešpekt.
Rovnako platí aj staré poznanie, že zákony je možné zmeniť za pár dní, lenže určité návyky sa menia len veľmi pomaly. Je tu však ešte jeden dôležitý aspekt: kultúra pitia alkoholu. V Portugalsku, kde je zhruba rovnaká spotreba alkoholu na hlavu ako u nás (12,9 litra vs. 13 litrov na Slovensku), tvoria destiláty len 11 % z celkovej spotreby, ale u nás až 46 %, čo nás v rámci EÚ radí jednoznačne na prvé miesto(!) a zároveň posúva medzi tzv. vodkové krajiny bývalého ZSSR.
Tam, kde konzumácia alkoholu nie je len bohapustým nalievaním sa s cieľom byť opitý, existuje dokonca určitá prípustná hranica, pri ktorej je možné jazdiť. Také niečo je u nás nielenže nepredstaviteľné, ale v podstate by to našich vodičov len nabádalo k ešte väčšiemu pitiu. Lebo dôležitá je miera, a tá zjavne na Slovensku chýba.
Čo sa dá v takej situácii robiť? Okrem sprísnenia zákonov a tvrdého nástojenia na ich dodržiavaní je potrebná permanentná osveta. Tak málo, a predsa tak veľa.