Správičky o tom, ako ten či onen môže dostať pokutu, pretože svoje priznanie nepodal načas. Z hľadiska informovanosti verejnosti je totiž úplne jedno, kedy dotyční svoje priznania podajú. Fraška je to stále rovnaká.
Niežeby pokuta nebola namieste. Len by sme si mali ujasniť, za čo vlastne pokutovať. Určite nie za to, že hriešnik nebodaj znepriehľadnil verejný život. Keď už, tak za to, že je až taký hlúpy, že si ani len takýto smiešny „dokument“ nedokáže vycucať z prsta načas.
Niektoré veci treba opakovať do onemenia: keď pravidlá priznávania majetku slovenských politikov vymýšľajú a schvaľujú samotní slovenskí politici, inak ako fraškou sa to asi ani skončiť nemôže. Najhoršie je, že tým sa kruh uzatvára, pretože nikto iný ako práve slovenskí politici nie je u nás povolaný schváliť nový zákon o konflikte záujmov, podľa ktorého sa priznania podávajú.
Hra na prísnejšie pravidlá sa v podstate opakuje každé volebné obdobie. Vždy je to opozícia, ktorá udatne bojuje za väčšiu transparentnosť, a vláda, ktorá hľadá problémy a zdržiava. Keďže na zmenu je v Národnej rade potrebná ústavná väčšina, táto hra sa obyčajne končí k tichej spokojnosti oboch táborov: nič podstatné sa nemení. Po ďalších voľbách si možno vymenia úlohy a hra sa začne odznova. Ostatné kolo tejto hry prebehlo minulý rok, podľa zvyčajného scenára. Na jar silnými rečami oboch táborov o tom, ako sa idú pravidlá sprísniť. V lete hra pokračovala skrývačkou: opozícia by aj bola rada s Pavlom Paškom všeličo prerokovala, lenže ten bol – kto by si to bol pomyslel? – na dovolenke. Na jeseň všetko utíchlo s tým, že do tohtoročných priznaní by sa zmena zákona už aj tak nestihla.
Takže, ak má niekto chuť a nevie, čo s voľným časom, nech sa páči. Na parlamentných internetových stránkach sa napríklad dozvie, že ten a ten náš významný politik má „obraz“. Na fantázii čitateľa pritom zostáva otázka, či je jeho autorom Picasso alebo starý Lošonský. Cena by možno čo-to napovedala, ibaže práve tú sa nedozvie.
Prečítať si tiež môžete, že jeden politik má síce v porovnaní s minulým rokom o auto menej, zato mu však pribudli dva pozemky. Zrejme to auto bolo v mimoriadne dobrom stave… A tak ďalej. O čosi konkrétnejšie údaje sa dozviete z majetkových priznaní sudcov, ktorí idú podľa svojho vlastného (vraj prísnejšieho) zákona, nedajte sa však zmiasť číslami. Ani z týchto priznaní múdrejší nebudete. Zverejnené majetkové priznania našich verejných činiteľov sú absolútne zbytočnou fraškou. A pozor – nie preto, lebo neobsahujú nejaké pikantné a kompromitujúce informácie. Preto, lebo v podstate neobsahujú nijaké informácie.
Ak sa zasa raz niektorý z verejných činiteľov ohradí proti nepravdivým chýrom o jeho údajnom majetku, treba mu ukázať ten paškvil, ktorý sa volá verejné majetkové priznanie. Ak by vyzeral aspoň trochu hodnoverne, chýry nemuseli vzniknúť. Na druhej strane – čo ak sú práve také chýry, v ktorých sa pohodlne utopí pravda, cieľom?