„Aby som tak umožnil rodičom a žiakom vybrať si školu podľa toho, aká úspešnosť na trhu práce ich potom čaká. To bude prvý krok, ktorý chcem urobiť.“
Výborne. Už dnes môžeme rodičom a žiakom predpovedať, že bezkonkurenčne najlepšie sa na trhu práce uplatnia, keď sa prihlásia – a keď budú mať pritom to šťastie, že ich aj vyberú medzi plánovanú šesťdesiatku študentov – na Technologický inštitút A. Ruprechta so sídlom v Šamoríne. Ako inak sa môže taký rebríček skončiť, keď absolventi tejto súkromnej vysokej školy majú byť rovno „šití na mieru“ pre potrebu firiem konzorcia Energochemica SE?
Nič proti novej škole. Je na štáte, ako naloží s jej akreditáciou, a je na jej zakladateľoch, ako si predstavujú jej dlhodobé fungovanie. Napokon, keď súkromné vysoké školy zakladajú výrobcovia pudingov, prečo by nemohli napríklad developeri?
Tento príklad len pomáha poukázať na desivo hlúpu filozofiu štátu, ktorý ústami svojich ministerských úradníkov robí už celé roky všetko možné aj nemožné pre to, aby zakryl tú najtriviálnejšiu zo všetkých právd: na vedu, školstvo a vzdelávanie sa u nás pri zostavovaní verejných rozpočtov zvysoka kašle.
Nezakryjú to nijaké úspešné vedecko-vzdelávacie projekty, ktoré sa potom vydávajú za normu, hoci v skutočnosti sú výnimkami. Nezastrú to žiadne centrá excelentnosti, hodnotiace rebríčky, evaluácie a autoevaluácie. Také je to jednoduché. Náš štát, čo sa verejných sektorov týka, tancuje na hrane a od nás sa chce, aby sme mu tlieskali za to, že ešte nespadol do pekla.
Príklad finančníkov, ktorí do svojich fabrík hľadali na štátnych školách vhodných technológov tak dlho, až sa rozhodli postaviť si vlastnú školu, iba pripomína, aké zbytočné sú všetky pokusy zlepšovať školstvo pomocou technokratickej byrokracie (ničím iným všetky tie spomínané rebríčky a evaluácie nie sú). Onen bájny trh práce prišiel a vyriešil svoj problém sám a za vlastné – veď to je pre štát vlastne taký malý splnený sen, nie?
Nuž, od štátu by sa predovšetkým malo očakávať čosi iné, nie to, že sa bude v zúfalstve pokúšať „moderovať“ vzdelávanie našich detí podľa výrobných cyklov automobiliek a ich subdodávateľov. Alebo chemikov patriacich finančníkom. Alebo ekonómov patriacich výrobcom pudingu. Čosi ako, nech je nám odpustené to veľké slovo, vízia. Nie na úrovni jedného ministerstva, ale celkovo. Vízia musí pritom prísť ako prvá. Tvrdenie, že vízia bude, keď budú peniaze, je zavádzaním. Peniaze bez vízie totiž nebudú nikdy.
Zverejňovať informácie o tom, či škola, na ktorú sa hlási vaše dieťa, má vôbec nárok nazývať sa školou, môže byť samozrejme užitočné. Nikdy to však nenahradí dlhodobý a cieľavedomý program – a ten nášmu školstvu chýba v prvom rade.