Podľa jedných ide čisto o sprísnenie pravidiel. Podľa iných ide vraj o to, že štát chce podnikateľom potichu zdvihnúť dane… Reakcie sú to zaujímavé, nemôžu však prekvapiť.
Predstavy väčšiny bežných našincov o kapitalizme sú ohraničené tým, čo sa pod týmto názvom pestuje posledných dvadsať rokov u nás. Tie predstavy, prirodzene, pomáhajú živiť najmä tí, ktorým daňový Klondike, kde pravidlá neplatia pre všetkých rovnako, osobne vyhovuje. Plus tí, ktorým to síce osobne nijako zvlášť nevyhovuje – pri horlivom bľačaní, že práve takto má kapitalizmus vyzerať, ich však aspoň hreje pocit, že sú „historicky na správnej strane“.
A tak kým návštevník prakticky z hocktorej západoeurópskej metropoly nevychádza z úžasu pri pohľade na náš vozový park, našincom sa vtĺka do hláv, že je normálne a správne, keď prvým podnikateľským počinom po založení firmy je pre niekoho kúpa vozidla v cene rodinného domu. Samozrejme, na firmu. Na firmu môže byť totiž u nás pri troche snahy napísané čokoľvek podľa osobných preferencií dotyčného chytráka: od domácej elektroniky až po milenkin facelifting či permanentku do solária.
V žiadnom daňovom zákone sa nepíše o tom, že by povedzme majiteľ bistra s tromi stolíkmi a dvoma brigádnikmi v úlohe čašníkov pre svoje podnikanie nevyhnutne potreboval napríklad opravu strechy na dvesto kilometrov vzdialenej rekreačnej chalupe. My však vieme, že u nás nie sú žiadne pravidlá neohybné.
Napokon vždy sa u nás nájde niekto taký, kto spustí krik proti tomu, aby sa na „tvorcov pracovných miest“ podlo útočilo niečím takým prízemným, ako sú dane. Aj keby to malo byť tak, že normálni podnikatelia a firmy sú prvými obeťami podvodníkov, ktorí fungujú tak, akoby u nás žiadne dane vlastne neboli.
Vráťme sa k návštevníkovi zo západnej Európy. Prvé, čo ho zarazí, nie je len samotná hodnota vozového parku na našich uliciach. Kompletný obraz o súčasnom Slovensku mu poskytuje až spojenie toho okázalého prepychu so zanedbanými, rozbitými cestami, po ktorých sa tie autá pohybujú. Až potom sa obraz stáva symbolom toho, ako to u nás funguje.
Vlastne niet divu, keď daňoví zlatokopi a ich verejní obhajcovia tvrdia, že štát je jeden veľký nezodpovedný idiot. Naozaj, iba nezodpovedný a veľmi hlúpy štát môže pripustiť, aby sa dane týkali iba zamestnancov, zatiaľ čo za touto hranicou sa začína hmlisté teritórium daňových „optimalizácií“ a únikov.
Konkrétna podoba zmien pri vykazovaní daňových výdavkov sa ešte môže v detailoch meniť. Tvrdiť však vopred, že štát chce zvýšiť daňové príjmy „na úkor firiem“, znamená povyšovať ideológiu nad zdravý rozum. Mimochodom, aj nad zdravý kapitalizmus. Alebo už neplatí, že trh nemôže dobre fungovať bez ozajstnej súťaže a ozajstnú súťaž zasa dusí okrem iného aj benevolencia k daňovým únikom a neoprávneným optimalizáciám?!