Podľa prieskumu SAV až 62 percent opýtaných si myslí, že by farárom mali povoliť ženiť sa, vyslovene proti je iba 13 percent.
V histórii kresťanstva sa duchovní najrozšírenejšej cirkvi mohli ženiť prvých 1 100 rokov, ďalších 900 rokov im sobáše zakazujú. Celibát totiž nariadil druhý Lateránsky koncil až v roku 1139. Predtým to nebola vôľa Božia? Zrazu išlo o to, aby rímskokatolícka organizácia rýchlo zbohatla a aby majetky biskupov a farárov nededili vdovy po nich či deti. Iste, každý, kto sa rozhodne obliekať si sutanu, nemusí z rozličných dôvodov túžiť po láske k žene.
Ale vnucovať všetkým askézu či sexuálnu zdržanlivosť? Absurdné, preto to Rím nikdy nemal pod kontrolou. Naopak, stále dochádza k správaniu, ktoré má od deklarovanej morálky veľmi, veľmi ďaleko.
Podľa dnešnej argumentácie môže byť plnohodnotným duchovným iba ten muž, čo venuje Bohu celý svoj osobný život a nezaťažuje sa „drobnými“ rodinnými radosťami. Skúsenosti ostatných cirkví však dokazujú iné. Je hádam ženatý protestantský, pravoslávny či gréckokatolícky „pastier duší“ menejcenný?
Nevenuje sa až tak svojim ovečkám? Všetko je individuálne, nezáleží na tom, kto nosí obrúčku a kto nie. Množstvo slovenských národovcov, tvorivých osobností pochádzalo z rodín evanjelických kňazov, ktorí im odovzdávali nielen svoju knižnicu, ale aj lásku a všestranne aktívny postoj k životu. Takto vychovanými synmi a dcérami obohatili celú spločnosť.
Osud celibátu je vnútornou záležitosťou rímskokatolíckej cirkvi. Ak si však myslí, že si týmto neprirodzeným prístupom získa dnes úctu, tak sa veľmi mýli. Alebo ešte stále jej ide v prvom rade o majetok?