Nápad postaviť atómku, potiahnuť tým slovenskú ekonomiku a vyrobenú elektrinu potom predať doma alebo ju výhodne exportovať je stále v poriadku. Takto sa zrejme v prípade blokov tri a štyri uvažovalo ešte v roku 1987, kam siaha začiatok výstavby. Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa však výstavba pre nedostatok peňazí zastavila. Nádejou bol rok 2007, keď taliansky koncern po privatizácii elektrární oznámil zámer Mochovce dostavať.
Zámer firmy bez skúseností v jadrovej energetike vyvolával u odborníkov pochybnosti, ktoré však ľudia nadšení z obnovenia prác spočiatku potláčali. Rok 2012, keď sa mali Mochovce spustiť, sa však blížil a stav prác nezodpovedal plánom. Niektorí dodávatelia na Mochovciach už v tom čase krútili hlavou nad tým, čo sa tam dialo. Oficiálne sa meškanie zdôvodnilo tým, že havária v japonskej Fukušime nastolila nový trend v bezpečnosti jadrových elektrární.
Žiaľ, zároveň prišla hospodárska kríza a ceny elektriny išli na trhoch dole. Tento fakt predpokladal len málokto. Výsledkom je, že Mochovce premárnili roky, keď mohli na elektrine slušne zarábať. Terajšie ceny na trhoch takúto perspektívu zatiaľ nedávajú. Hádam aj to je dôvod, prečo Taliani teraz akcie v elektrárňach predávajú. Zároveň je to však krátkozraké rozhodnutie. Predávať podnik s tým, že jeho kľúčový projekt je rozostavaný, nebýva vôbec ideálne.
Určite sa však nedá tvrdiť, že Mochovce hodnotu elektrární znižujú. Ak by to takto fungovalo, majetok obrovských energetických firiem by bol ako na hojdačke. Energetika je pritom ako sieťové odvetvie skôr stabilným investičným prostredím. Ziskovosť Mochoviec sa bude hodnotiť až po 60 rokoch životnosti. Predpokladá sa, že po pár rokoch dosahy krízy odznejú a ceny pôjdu opäť pozvoľna nahor tak, aby trh umožnil podobné investície potrebné na pokrytie predpokladaného vyššieho dopytu po elektrine.
Ten, kto od Talianov prevezme akcie, však bude musieť byť trpezlivý. Bude preto dôležité, aby zase nešlo o firmu bez skúseností v jadrovej energetike, ale aby to bol nanajvýš stabilný európsky energetický hráč. Záujem o podiel v elektrárňach prejavil český ČEZ a predpokladá sa aj ponuka od ruského Rosatomu. V prípade oboch ide prakticky o štátne firmy. Je predpoklad, že aj slovenská vláda ako 34-percentný akcionár elektrární sa bude snažiť svoju pozíciu v podniku posilniť, keď už sme sa veľkých podnikov v privatizácii vzdali.
Na to, aby štát kupoval späť to, čo v minulosti pod cenu predal, totiž už v súčasnosti štátna kasa nemá zdroje. A, pravdupovediac, v štáte žiaľ roky stále chýba aj politická kultúra na to, aby sa štátne firmy orientovali nákladovo. Je to však veľká škoda, keďže štát o to menej môže vplývať na energetickú politiku aj ekonomiku krajiny.