S tým, že OSN upozorňuje, že počet zabitých môže byť v skutočnosti oveľa vyšší, pretože v ostreľovaných regiónoch, najmä v Luhansku, množstvo obetí pochovali neformálne, bez vedomia úradov.
To je základný obraz tragédie, na ktorý by sa mal upriamiť zrak každého, kto si myslí, že má ku konfliktu na východnej a juhovýchodnej Ukrajine čo povedať.
Rokovanie najvyšších predstaviteľov štátov Severoatlantickej aliancie vo waleskom Newporte v časti venovanej situácii na Ukrajine je možné vidieť z dvoch rovín. Prvou je otázka bezpečnosti členov aliancie, druhou sú jej vzťahy s Ukrajinou.
Keď sa summit NATO zaoberá bezpečnostnými hrozbami a preventívnymi možnosťami obrany svojich členov, robí presne to, kvôli čomu aliancia vôbec vznikla a kvôli čomu vôbec existuje nejaká otázka medzinárodnej kolektívnej obrany.
Slovensko sa necíti situáciou na Ukrajine bezprostredne ohrozené, to však neznamená, že môže tento svoj postoj nanútiť iným členským štátom, ktoré sa ohrozené cítia. Presne tak, ako napríklad nám nikto v aliancii nesmie nanucovať svoj postoj k samostatnému Kosovu, ktoré by bez zásahu NATO hádam ani nikdy nevzniklo.
Naše pozície v Newporte tak, ako sa dohodli medzi vládou, diplomaciou a prezidentom, sú preto realistické. Je celkom normálne byť pacifistom či myslieť si, že by nám bolo lepšie, ak by Slovensko bolo neutrálne. Ak si však u nás poniektorí mýlia NATO s Varšavskou zmluvou, je to hlúposť, za ktorú si môžu len oni sami.
Druhá rovina, čiže vzťahy aliancie a Ukrajiny, je problematická. Dá sa pochopiť, že oficiálny Kyjev momentálne div už neposiela prihlášku – v časti krajiny zúri vojna, ktorú jednotky ukrajinskej armády očividne nie sú schopné vyhrať. Ak sa chcú tamojší politici zbližovať s alianciou (ktovie, ako to vníma obyvateľstvo západnej Ukrajiny), potom Vladimir Putin iba žne to, čo svojou morálnou aj materiálnou podporou separatistom už pol roka pomáha zasiať. Dnešná Ukrajina však do NATO nepatrí. Nie preto, lebo si to neželá Putin. Pre ňu samotnú.
Vzhľadom na prítomnosť nechutne xenofóbnej strany Sloboda v ukrajinskej vláde, na prítomnosť násilníckej krajnej pravice v silových zložkách a na Kyjevom tolerované nasadenie neonacistov v bojoch na východe, zdá sa skoro až smiešne, že napríklad my by sme sa do NATO v žiadnom prípade nedostali, keby nebol vo voľbách 1998 a 2002 demokraticky odstavený od moci náš Vladimír Mečiar.
Ukrajinu čaká ešte dlhá cesta, pričom tragédia na jej území nesmie byť skratka, ktorou by preskočila politické reformy. Tú tragédiu treba riešiť ako prvú a nie je možné vyriešiť ju inak ako za rokovacím stolom. Za akým sa, mimochodom, končia všetky vojny, ale obvykle až po utrpení mnohých nevinných ľudí. Ak raz Ukrajina k riešeniu dospeje, ktovie, možno sa už ani nebude do NATO ponáhľať. A nikomu to neuškodí.