Špekulácie o tom, ktorý z kandidátov bol v minulosti ako blízky Štefanovi Harabinovi, či dokonca kto bol jeho „pravou rukou“, sú síce pekné, ale dnes je dôležité, že budúcnosť slovenského súdnictva už naozaj neleží na jeho dlhoročnom najmocnejšom mužovi. Ani „pravá ruka“ nie je to isté čo „hlava“.
Okrem toho slovenské súdnictvo nás po všetkom, čo o ňom vieme, môže prekvapiť už iba pozitívne. Samozrejme, neznamená to, že utorňajšie zmeny musia byť automaticky k lepšiemu. Znamená to však, že automaticky nemôžu byť ani k horšiemu, pretože to sa hádam ani nedá. Nie v Európskej únii. Podľa Štefana Harabina Súdna rada nemá vykonávať žiadnu činnosť, pretože po jeho odchode nemá osemnásť členov, ale len sedemnásť. Laickým rozumom vzaté, Súdna rada by sa podľa toho v utorok nemohla ani len rozhodnúť, že napríklad najprv dovolí svojho osemnásteho člena a až potom sa pustí do volieb funkcionárov.
Podľa všetkého však v utorok došlo k jednému z tých výnimočných prípadov, keď slovenskí sudcovia a odborníci na právo konali tak, že to dokáže pochopiť aj laický rozum. Súdna rada sa nielenže zišla, ale aj zvolila svoju novú predsedníčku, ktorou sa stala sudkyňa Najvyššieho súdu Jana Bajánková. Napokon zvolila aj novú predsedníčku Najvyššieho súdu, ktorou sa stala Daniela Švecová.
Zákon síce stanovuje, že Súdna rada má osemnásť členov, nevysvetľuje však explicitne, čo robiť, ak toľko členov nemá. A tak sa v utorok väčšina prítomných sudcov vrátane Bajánkovej rozhodla konať podľa toho, či je sedemnásťčlenná rada uznášaniaschopná, alebo nie. Čo, pochopiteľne, je. V praxi by to znamenalo, že ak je zákon v jednom bode nedokonalý, neznamená to, že sa kvôli tomu zastaví všetok život dotknutej inštitúcie. A to je tiež v súlade s laickým rozumom.
Čo tam však po laickom rozume. Dôležité je, aby sa slovenské súdnictvo začalo pomaly, ale isto štverať z jamy, do ktorej ho hodili autokratické metódy jeho najvyšších funkcionárov, svojvoľné preraďovanie nepohodlných kritikov zo súdov na iné súdy, prípadne zlovoľné zahlcovanie oponentov agendou, ktorú nemohli zvládnuť. Zastrašovanie na jednej strane a odmeňovanie na strane druhej, podľa stupňa lojality k „šéfstvu“, a tak ďalej.
Pri povrchnom pohľade by podobné praktiky medzi sudcami nemuseli zaujímať konzumentov slovenskej justície, čiže občanov, ktorí z času na čas potrebujú jej služby. Je však jasné, že aj tieto praktiky sa vo veľkej miere podpísali pod mnohé nepochopiteľné rozsudky, enormné súdne prieťahy a podobne. Zaujímať nás to teda musí a aj bude.
Ešte k tým „pravým rukám“: zo dvoch kandidátov mali nejaké to maslo na hlave najskôr obaja. Tretia možná alternatíva – nezvoliť nikoho a čakať na tretiu voľbu, do ktorej by sa mohli opäť prihlásiť aj kandidáti z tej prvej – však zaváňala celkom onakvejším scenárom… Tento scenár v utorok našťastie vypadol z hry. Bolo to síce napínavé, ale nakoniec to ani tak veľmi nebolelo.