Skôr sa dá povedať, že strop 48-tisíc eur pri nákupe áut je ešte veľmi mierny, lebo logika, že si niekto kúpi nové auto s cieľom znížiť daňový základ a vykázať stratu, je dosť zvrátená. Žijeme však v krajine, kde sa odpisovanie firemného majetku používaného podnikateľmi aj na súkromné účely stalo takou bežnou praxou, že mnohí akékoľvek obmedzenie považujú priam za krivdu.
Krivdou je však v skutočnosti to, že mnohí z tých, čo neplatia faktúry, splátky a vlastne ani dane, automobil vnímajú ako nejaké neodňateľné ľudské právo a na luxusných vozidlách sa vozí celá ich rodina, čím vlastne okrádajú štátnu pokladnicu. Lebo ako k tomu príde „klasický“ zamestnanec platiaci dane, keď jeho sused podnikateľ vykazuje roky stratu, ale pred domom mu stojí autopark hodný britskej kráľovnej?
Tu nejde o nejakú závisť, ale o fenomén, ktorý si v susednom Česku všimol napríklad i Karel Schwarzenberg, a jeho z nejakého ľavičiarstva možno len ťažko obviňovať…
Pod to, že šetriť treba aj na strane výdavkov, sa podpíše každý, kto je pri zmysloch. Nápad, aby sa limit 48-tisíc eur vzťahoval aj na nákup áut pre verejné inštitúcie, je jedným z konkrétnych príkladov. Je to však len tá povestná kvapka v mori.